Vystavovali ho v cirkuse ako netvora. Za netradičnou tvárou Slonieho muža sa ukrývala krásna duša
Jeho jediným životným priateľom bol lekár, ktorý mu dal šancu cítiť sa ako normálny človek.
Nakoniec nastúpil na loď do Anglicka, kde stále žil jeho jediný životný priateľ – doktor Frederick. Ten ho po príchode ihneď odviezol do nemocnice, umyl ho a nakŕmil. Po jednom z vyšetrení zistil, že 24-ročnému mladíkovi zlyháva srdce a ostáva mu len niekoľko rokov života. Chcel mu dopriať, aby ich dožil ako normálny človek.
Nekonečná túžba - byť ako ostatní
Doktor Frederick zverejnil Josephov príbeh do novín a dary na starostlivosť o „Slonieho muža“ sa len tak hrnuli. Londýnska nemocnica mala zrazu dostatok prostriedkov na jeho starostlivosť po zvyšok jeho života. V nemocničnom suteréne mu vytvorili dve izby s prístupom na nádvorie a bez prítomnosti zrkadiel, ktoré by mu pripomínali jeho vzhľad. Posledné štyri roky si tak užíval najviac ako vedel.
Jeho jediný priateľ ho navštevoval takmer denne a zvykol si aj na jeho rečovú vadu. Hoci pôvodne predpokladal, že „Sloní muž“ je mentálne chorý, zistil, že jeho intelekt bol úplne normálny. Aj keď si bol Joseph plne vedomý nespravodlivosti, ktorá napĺňala jeho existenciu, na nikoho sa nehneval. Jediné, po čom roky túžil, bolo vyspať sa ako bežný človek. Keď ho 11. apríla 1890 našli zamestnanci nemocnice ležať na posteli, vyzeral, akoby spal. Bol ale mŕtvy. Tak túžil vyspať sa, že si večer do svojej postele nesadol, ako bol to robil celý život, ale ľahol si.
„Často mi hovoril, že by chcel spať poležiačky ako ostatní ľudia. Myslím si, že v tú poslednú noc musel urobiť, s určitými obmedzeniami, experiment. Lenže vankúš bol asi príliš mäkký a keď hlavu položil na vankúš, zrejme sa zaklonila dozadu a zlomila mu väz,“ spomínal doktor Frederick a dodal: „Smrť nastala ako dôsledok túžby, ktorá ovládala celý jeho život – patetickej, ale beznádejnej túžby byť ako ostatní.“
