Kúpili banícky dom a v podlahe našli poklad. Beata s manželom našli v Štiavnici poslanie aj pokoj v duši

Pôvodne si chcela Beata Holtanová s rodinou prerobiť jeden dom v Banskej Štiavnici. Dnes bývalá marketingová riaditeľka ponúka zážitkové semináre, workshopy a ubytovanie vo štvorici baníckych domov na kopci, kde vytvorila projekt Nebo nad Štiavnicou. Rekonštrukcie domov ju prepojili s miestnymi umelcami, majstrami a históriou mesta natoľko, že pomohla vytvoriť komunitné centrum Štiavnickej obývačky, kde sa organizujú prednášky, diskusie aj umelecké kurzy. Pre DOBRÉ NOVINY sa s ňou rozprávala Lucia Fričová.

Pracovali ste na pozícii marketingovej riaditeľky v medzinárodných spoločnostiach. Čo vás priviedlo k projektu Neba nad Štiavnicou?

Osobná túžba. Dva roky sme s manželom hľadali chatu na myjavských kopaniciach, aby nebola ďaleko od Bratislavy. Ja som bola vtedy druhý raz na materskej a muž bol pracovne vyhorený. On potreboval únik do ticha a ja spoločnosť, takže úplne opačné potreby. Nakoniec sme objavili čiastočne zrekonštruovaný dom v okrajovej časti Banskej Štiavnice. Navštívili sme ho s manželom kvôli práci nezávisle od seba, každý v iný deň.

Obidvaja sme sa zhodli, že sme ostali „paralyzovaní“ energiou, ktorá tam bola. Hneď sme si ho zamilovali. Dom bol v lone prírody, stál na kopci nad mestom, odkiaľ vidieť od Štiavnických vrchov až po Nízke Tatry. Jednoducho, oáza ticha. Keď ste zatúžili po aktivitách, tak sme za sedem minút boli v centre, kde sú múzeá, kaviarne, reštaurácie, festivaly.

Kedy prišiel nápad zrekonštruovať ďalšie tri banícke domy?

Kľúčový bol moment pri renovácii podlahy v prvom z domov, kedy sme v podlahe našli mince z povstania Juraja Rákocziho zo 17. storočia. Nemali finančnú ani numizmatickú hodnotu, ale vďaka nim sme si uvedomili, koľkým generáciám dom slúžil a aké rôzne udalosti sa tu museli odohrať. Táto skúsenosť nás veľmi ovplyvnila v našom vnímaní týchto autentických stavieb.

Druhý dom na vedľajšom pozemku sme zrenovovali v snahe predísť potenciálnej necitlivej rekonštrukcii, ktorých bolo v tom čase v našom okolí desiatky. Chceli sme priestor uceliť, zjednotiť. Keď sme po dvoch rokoch renováciu na jeseň dokončovali, zistili sme, že ani nie 30 metrov od nás na vedľajšom pozemku je ďalšia ruina. Výhľad odtiaľ bol rovnako nádherný. Oslovovali sme kamarátov, známych. Chceli sme tam niekoho, kto zmýšľa ako my a zachová pôvodnú architektúru a génius loci baníckej oblasti.

Nakoniec sme sa ho rozhodli opraviť sami a navýšili sme si pôžičku. Po piatich rokoch fungovania na kopci sme o tejto stavbe netušili. Keďže nikomu sa do toho nechcelo, nikto tomu neveril, tak sme si povedali, že ho opravíme v rovnakom štýle a potom ho predáme. Po dvoch rokoch sme objavili v línii posledný štvrtý dom a táto situácia sa opakovala aj  štvrtýkrát. Pôvodne to teda nebol zámer. Stavby pribúdali postupne, ako rástlo naše presvedčenie celý priestor zachovať a uceliť.

Bývate vo Veľkom Bieli, pracujete obaja v Bratislave. Ako sa vám podarilo roky dohliadať na rekonštrukcie stavieb a nájsť majstrov, ktorí to urobia v pôvodnom štýle?

V minulosti som pracovala v strategickom marketingu spoločnosti, ktorá vlastní výrobné závody na Liptove. Budovala som s tímom značku a povedomie v Čechách a na Slovensku, okrem iného sme riešili aj dopad zamestnanosti na samotný región. Preto som sa aj na prerábanie domov v štiavnickom regióne a spoluprácu z miestnymi majstrami, dodávateľmi a remeselníkmi pozerala cez inú optiku.

Budovala som si s nimi pracovný vzťah založený na porozumení a dôvere. Trvalo nám niekoľko rokov, kým sme sa zladili. Proces sme cez týždeň riadili na diaľku a cez víkend sme makali na mieste. S mužom sme obidvaja pracovali v nadnárodných spoločnostiach a toto bol jediný spôsob, ako stavbu financovať a súčasne napredovať. Popri malých deťoch sme tomu venovali všetok náš čas. Majstri, ktorí sa osvedčili, mali od nás kontinuálnu zákazku takmer na desať rokov na štyroch domoch.

Nakoniec ste žiadny z domov nepredali, prečo?

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: