Na izbe číslo tri bolo zakázané plakať, no on to nedodržal. Ján Dobrík prehovoril o pobyte na onkológii

Hoci ho najnáročnejšie chvíle života zastihli bez varovania a ďaleko od manželky, svoj strach sa snažil dopĺňať aj pragmatickým prístupom. „Po tom, ako som jej to celé oznámil a ako sme sa zložili, sme v podstate riešili pragmatické veci. ... Dones oblečenie, dones mi nabíjačku na telefón, dones pyžamko, dones hračku a príď po auto, ktoré je na pohotovosti a šiel som do sanitky,“ vysvetlil.

Hoci v tom ešte ešte nemali potvrdenú diagnózu a pripravovali sa na pondelkové vyšetrenie kostnej drene, už v piatok poobede, po príchode do Banskej Bystrice, to však na onkologickom oddelení brali ako hotovú vec. „To, čo si ja veľmi cením na doktoroch a doktorkách v Banskej Bystrici je to, že tam všetci hrajú priamo. Žiadne možno, dúfajme, keby... Tam vlastne o tom nepochyboval nikto. Všetci si pozreli tie výsledky a pre nich to bolo jasné. Nech už som ja akokoľvek dúfal a presviedčal sám seba, že v pondelok to vyšetrenie to nejako zvráti, tak tí doktori to už mali jasné,“ priznal zlomene.

„Jeden večer na pohotovosť a druhé ráno na onkológiu, kde sme zostali zaparkovaní 42 dní,“ povzdychol si po tom, ako výsledky Timkovi skutočne potvrdili akútnu leukémiu. Tomu sa to napokon rozhodli povedať priamo a bez zbytočného zahmlievania. „Toto sa ti deje, nevieme dôvod, doma v detskej izbe to nevyriešime a rozhodne to nevyliečime, takže budeme tu, budem tu s tebou ja a budeme robiť to, čo nám povedia doktori, pretože to je jediná šanca, ako sa vrátiť domov a behať po záhrade so sestrou,“ prezradil s tým, že Timko nastúpil na intenzívnu chemoterapiu.

Izba, v ktorej sa neplače

„Pre mňa to dovtedy bolo slovo, ktorému som sa nechcel venovať. Stretol som sa s tým až tam na onkológii, sú to rôzne liečivá. Niečo ide minútu, niečo dvadsať minút, niečo dve hodiny. Pri jednom type je pacient napojený na alarm a sleduje ho nonstop doktorka a pohotovostný asistent. A to mi vtedy nebolo fakt všetko jedno. Tam sa ani nedýchalo v tej miestnosti, bol som biely ako papier," spomína si na momenty, kedy lekári za dve hodiny ani na sekundu z jeho syna nespustili oči, zatiaľ čo on s ním debatoval a robiť všetko, čo mu mohlo v danej chvíli pomôcť.

Hoci musel pre syna zostať silný, prešiel si všetkým. „Na začiatku, keď sme ešte mohli prijímať návštevy z kruhu rodiny, od ľudí, ktorí prehlasujú, že sú zdraví a prídu v respirátore a v návlekoch, tak ja som povedal, že na izbe číslo tri je len jedno jediné pravidlo. Tam sa neplače. A nikto ho nedokázal dodržať,“ priznal Dobrík s tým, že on sám tento zákaz porušil. „Ja som plakal iba raz. Keď nám na 33. deň prišli povedať, že v jeho kostnej dreni je 0,00000 rakoviny. Jeden jediný raz som na izbe číslo tri plakal,“ dodal.

To, ako on žije, to je paráda

Článok pokračuje na ďalšej strane: