Predával v obchode, dnes z vrtuľníka zachraňuje životy. Michal Pečík vie, že v núdzi ide o reťaz prežitia

Prečo práve teda letecká záchranná služba?

Dnes už je to vlastne úplne prirodzeným vyústením mojich aktivít a môjho životného štýlu. Je to ideálne skĺbenie mojich dvoch svetov. Sveta medicíny a sveta letectva. Na leteckej záchranke je vlastne všetko tak, ako to mám rád. Urgentná medicína v prednemocničných podmienkach, mnohokrát kriticky chorí pacienti, početne najmä z dôvodu úrazov. Samotné lietanie, kooperácie v posádke. Nie je to ako nasadnúť do ambulancie pozemnej záchranky a ísť.

Je pravda, že máte špeciálny výcvik? Napríklad zlaňovanie a podobne?

Samozrejme, práca lekára záchrannej služby vyžaduje početné školenia a absolvovanie tzv. udržiavacích výcvikov, podľa platnej európskej legislatívy. Kvalitne sa etablovať v týchto podmienkach trvá podľa môjho názoru minimálne rok, samozrejme závisí to aj od počtu vzletov za dané obdobie. No rozhodne to nie je o tom, že človek príde do služby, „prevedú“ ho kolegovia a slúži. Čo sa týka zlaňovania ako techniky na opustenie vrtuľníka s cieľom dostať sa na miesto určenia v oblasti, kde nie je možné s ohľadom na terén pristáť, u nás na Slovensku tento spôsob nevyužívame. Spôsoby tzv. špeciálnej záchrannej činnosti využívané v našich podmienkach sú podves, záves (fixné lano) a navijak.

Ste lekárom z vrtuľníka, ale čím sa ešte vaša práca líši od iných lekárov?

Samotná práca lekára, keď už je pri pacientovi, sa z medicínskeho uhla pohľadu nelíši od mojej práce, keď som v službe na pozemnej záchranke. Máme svoje štandardy a postupy, ktoré by som mal dodržať pri tom ktorom stave a je jedno, či tam prídem po zemi alebo vzduchom. Je však dôležité podotknúť, že lekár na leteckej záchranke musí vedieť pracovať samostatne a zvládať celé portfólio výkonov. Od zabezpečenia vstupu do ciev na podanie liekov, naťahovanie liekov, obsluha všetkých prístrojov a technického vybavenia, ako je napríklad vysielačka, lezecký, spojovací, transportný materiál a podobne. Inakosť je tiež v samotnom prístupe k pacientovi, najmä pokiaľ na danom mieste nevieme pristáť, pokiaľ nie je na mieste asistencia pozemnej záchranky. Tu musím vedieť vhodne improvizovať a najmä premýšľať vopred. Mať plán A, B a podobne. Ak si napríklad pri vysadení nezoberiem niektorú časť vybavenia, ktorú by som mohol potrebovať, mám problém. A aj vtedy ho musím vedieť vyriešiť. Ide o pacienta.

V akých prípadoch ste teda potrební? Pri akých úrazoch a zraneniach? Kde všade, na akých miestach?

Veľmi zjednodušene možno povedať, že záchranná služba zasahuje všade tam, kde je človek, ktorý sa cíti ohrozený. On alebo svedkovia zavolajú na tiesňovú linku a ak operátor vyhodnotí situáciu ako opodstatnenú, vysiela pomoc. Konkrétne je to celé portfólio stavov od infarktov, mozgových príhod, kardiovaskulárnych komplikácií, ale aj náhle zhoršenia chronických ochorení, všetky typy vážnych úrazov, popáleniny, topenie. Mám za sebou niekoľko pôrodov v teréne. Všetky stavy spojené s potrebou riešiť akútne vzniknutú bolesť. Na leteckej záchranke potom prevažujú tie najkritickejšie stavy a to najčastejšie na úrazovom podklade. A pri vážnych úrazových stavoch dominujú najmä dopravné nehody. Rád hovorievam, že lietame - chodíme tam, odkiaľ iní utekajú.

Na akom najťažšom mieste, respektíve teréne ste museli pristáť, aby ste pacienta mohli zachrániť?

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: