Predával v obchode, dnes z vrtuľníka zachraňuje životy. Michal Pečík vie, že v núdzi ide o reťaz prežitia

Na akom najťažšom mieste, respektíve teréne ste museli pristáť, aby ste pacienta mohli zachrániť?

Definitívne miesto pristátia vyberá zasahujúca posádka a posledné slovo vo výbere má veliteľ letu. Teda pilot. Ak sa vyhodnotí, že na danom mieste vieme bezpečne pristáť a sú splnené stanovené podmienky na bezpečné pristátie, pristaneme. Ak to možné nie je, volíme iný spôsob, akým v prvom rade čo najrýchlejšie dostať mňa - ako lekára na miesto udalosti. Teda metódy špeciálnej záchrannej činnosti, ako som už spomínal (podves, záves, navijak). A teda v zásade nemám konkrétne miesto či udalosť, ktorú by som vyhodnotil ako najťažšiu. Je to tímová práca, pracujeme s istou mierou akceptovateľného rizika. Každý vie, čo má robiť a vtedy to funguje. Vtedy sme tam, kde nás potrebujete.

Čo je pre vás pri výkone tohto povolania najťažšie?

Chvíle, keď aj keď viem, že sme urobili všetko správne, pacient zomrie. Najmä ak sa jedná o náhle, neočakávané udalosti, tzv. z plného zdravia (nehody, náhle zástavy obehu u mladých a pod.). Špecificky potom samozrejme zásahy pri kriticky chorých deťoch. Po rokoch praxe v odbore záchrannej služby v sebe človek musí nájsť a vybudovať dostatočnú mieru pokory a rešpektu. Inak by vyhorel. 

Čo vás motivuje a poháňa stále dopredu? Predsa len je to iste úžasný pocit, keď sa vám podarí zachrániť ľudský život... Je to aj akési zadosťučinenie?

Ako som spomínal, nie som ani anjel, ani hrdina. Pre mňa je to práca. Mám určitú ambivalenciu k frázam typu, nie je to práca, je to poslanie a podobne. Isteže, je to špecifická práca, voči ktorej musí mať človek určitý vzťah, mať určité danosti a musí sa chcieť učiť. Ale stále to je a bude práca. Ak by som sa ocitol v situácii „z druhej strany“, teda bol pacient a môže sa to stať každodenne. Chcem, aby ku mne prišiel erudovaný záchranár, ktorý nebude prepracovaný, z dobrého zázemia a odborne zdatný. U mňa slovo poslanie evokuje niečo navyše, niečo mystické, no to nie je možné. Ani dobre. Človek v takomto nastavení pri tak náročnom povolaní extrémne rýchlo vyhorí. Obzvlášť v našom - povedzme veľmi špecifickom zdravotnom systéme. Kde personál je „len“ číslo v tabuľke. Tiež potrebujeme oddychovať, platiť účty, ísť na nákup, do kina a podobne... Pochopiteľne, to zadosťučinenie človek pociťuje v momente, keď vie, že je na správnom mieste, v správnom čase a jeho intervencia pacientovi zachránila život. Ten pocit je vtedy naozaj silný, ale aj s ním treba vedieť pracovať. Všetko to ide ruka v ruke s časom, ako človek slúži a naberá skúsenosti. Pokiaľ by som snáď mal pocit, že niečo viem, v niečom som si príliš istý, takmer okamžite príde situácia, ktorá mi ukáže, ako veľmi som sa mýlil. A tak je to aj v letectve.

Vieme o vás, že sa intenzívne venujete športu. Takto sa ventilujete od psychicky aj fyzicky namáhavej práce?

Rozhovor pokračuje na ďalšej strane: