Predával v obchode, dnes z vrtuľníka zachraňuje životy. Michal Pečík vie, že v núdzi ide o reťaz prežitia
Každá záchranná akcia vyžaduje aj istú mieru šťastia a improvizácie, tvrdí Michal Pečík.
Vieme o vás, že sa intenzívne venujete športu. Takto sa ventilujete od psychicky aj fyzicky namáhavej práce?
Teraz ste ma celkom pobavili, tým slovom intenzívne (úsmev). Ale áno, snažím sa byť fyzicky aktívny. Jednak tak, aby som vzhľadom na svoj vek a váhu spĺňal silové štandardy, jednak aby som mal nejakú kardiovaskulárnu kondíciu. Pohyb je teda aj súčasťou mojej psychohygieny, no zároveň ma pripravuje nielen fyzicky, ale aj mentálne a to nielen na technicky náročné zásahy v rámci záchrannej služby, ale aj ako pilota, keďže sa venujem leteckej akrobacii a športovému parašutizmu. To sú odvetvia, kde je určitý stupeň fyzickej prípravy úplne na mieste.
Čo iné vám ešte pomáha v tom, aby ste sa udržiavali v dobrom duševnom rozpoložení? Lebo keď sa niekto stretáva vo svojej práci so smrťou, iste to zanechá stopy aj na duši človeka...
U mňa je to najmä o tom, neupadnúť do rutiny. Nemať len jeden smer realizácie. Mám viac pracovných úväzkov, aby som nemal rutinu. Venujem sa učeniu, posúvam sa ďalej v rámci môjho nového profesného smerovania v leteckom svete. A prácu si rozhodne nenosím domov. Naučil som sa urobiť si filter. Keď z práce odchádzam, ľudské príbehy, ktorých som mohol byť v službe účastný, ostávajú v práci. No a pomerne často som s hlavou v oblakoch (úsmev).
