Eliška si vzala muža z Osaky: Japonci tancovali čardáše a popíjali. Šumiačania sa báli, či sa ráno zobudia

Ako vás prijala jeho rodina?

Jeho rodina ma prijala úplne v pohode. Samozrejme, že ja som z toho stretnutia mala nervy, ale sú to ozaj milí ľudia. Keďže viem hovoriť po japonsky, nemáme problém sa porozprávať. Moja rodina Toma tiež prijala v pohode. Už to tak trochu tušili, že si niekoho v tom Japonsku nájdem, takže asi na to boli už pripravení. Tomo sa začal učiť aj po slovensky, aby mohol komunikovať aj s mojimi rodičmi.

Vedel niečo o Slovensku?

O Slovensku počul, ale veľa o nás nevedel. Teraz ale chodí na hodiny slovenčiny, tak sa popritom učí aj o našich zvykoch a kultúre. Zatiaľ sa mu tu veľmi páči. Dokopy tu bol dvakrát a zakaždým sa mu nechcelo odísť.

Prekvapilo vás alebo vášho manžela niečo z kultúrnych rozdielov medzi Slovenskom a Japonskom?

Kultúrnych rozdielov je ich medzi Slovenskom a Japonskom veľa. Možno jeden z najväčších rozdielov je to, ako je všade v Japonsku, až na bary a herne, veľké ticho. Či už ste vo vlaku, alebo v kaviarni, vždy tam musíte šepkať. Na Slovensku je to o čosi uvoľnenejšie. Takisto tam veľmi neuznávajú verejné prejavy náklonnosti. Japonské páry sa niekedy na verejnosti ani len nechcú držať za ruky, nieto ešte dať si pusu. Niekedy mi bolo trápne objať sa alebo si dať pusu na rozlúčku s mojím teraz už manželom. Veľakrát sa totiž stalo, že to pripútalo veľa pozornosti.

Ako v Japonsku vnímajú žiadosť o ruku a svadbu?

Tradičných zvykov je tam veľa, ale v našom prípade to bola klasická žiadosť o ruku, ktorá prebehla v súkromí. Samozrejme, aj bez tých tradičných zvykov si dajú v Japonsku záležať, aby ste predtým stretli rodinu. Môj manžel si samozrejme vyhľadal informácie, ako to prebieha v zahraničí, lebo chcel, aby to bolo na západný štýl.

Ako vyzerali vaše zásnuby?

Cestovali sme vtedy na ostrove Yakushima, ktorý sa objavuje aj vo veľmi známom animovanom filme od štúdia Ghibli zvaný Mononoke. Ostrov je známy obrovskými tisícročnými cédrovými stromami. Tam ma požiadal o ruku. Bolo to veľmi pekné a intímne.

Svadbu ste nakoniec mali na Šumiaci u vás doma. Prečo?

Od začiatku sme chceli mať svadbu na Šumiaci. Vedeli sme aj, že by sme chceli mať na sebe naše tradičné oblečenie, ja kroj a on kimono. Šumiacke tradície sme dodržali asi aj všetky, či už hádzanie ryže, rozbíjanie tanierov, prípitok cez prsteň, jedenie jabĺčka alebo čepčenie. Japonských sme nestihli veľa, skôr sme sa zameriavali na tie slovenské. Japonci z toho všetkého mali zážitok.

Článok pokračuje na ďalšej strane: