Namiesto stužkovej jej pripravovali pohreb. Barborka si nestihla splniť veľký sen, no darovala život
Počas svojho krátkeho života bola anjelik, ktorý všade rozdával úsmev a optimizmus.
Dieťa plné života a odhodlania
Barborka bola krásne, nežné a usmievavé dievča. Vychutnávala si naplno život, tak ako všetci mladí ľudia, prežívala svoju prvú veľkú lásku, ale cieľavedome si išla aj za svojím snom stať sa herečkou.
Jej rodina tak troška s údivom riešila, po kom má ich dievčatko talent. „Nikto z nás, vrátane prarodičov, nespieval, netancoval, nehral na hudobnom nástroji, ani sa nevenoval amatérskemu divadlu. Ale v Barborke sa to niekde vzalo a ona sama sa rozhodla, že bude umelkyňa. My sme jej v tom nedokázali ani pomôcť, ani radiť, snažili sme sa jej však vytvoriť dobré rodinné zázemie, podporovať ju a držali sme palce, aby jej to vyšlo,“ hovorí otecko Rado.
Jeho staršia dcérka sa od druhého stupňa základnej školy z vlastného rozhodnutia naučila hrať na klavíri, trénovala spev, tanec, perfektne sa pripravila na talentovky a na známom bratislavskom konzervatóriu, ktoré dalo Slovensku už veľa úspešných hercov a spevákov, stihla dokončiť tri ročníky v odbore hudobno-dramatické umenie. „Nemala to vždy jednoduché, niečo musela aj vydrieť. Ale vždy to zvládla. Známa je o nej historka zo školy, keď sa jej v čomsi dlhšie nedarilo a ona svojho pedagóga optimisticky utešila slovami: Nebojte sa, pán profesor, my to napokon dáme!“ Otec sa pri tejto spomienke usmieva a konštatuje, že dokonalo vystihuje jeho dcéru.
Pre rodičov bol svet umenia dosť vzdialený. Až pri Barborke videli, aké je to náročné stať sa dobrým hercom, spevákom či tanečníkom: „Úspech si musia tvrdo vydrieť, rovnako ako napríklad športovci. A našu dcérku sme za jej úsilie úprimne obdivovali.“ Pokiaľ ide o rodinu, tá Barborke poskytla od detstva hlavne športové zázemie. Otec Rado sa celý život venuje tenisu a dlhé roky je detským trénerom. Hoci to dnes už nerobí profesionálne, pretože pred pár rokmi sa stal učiteľom v materskej škôlke, s deťmi pracuje ďalej aj na kurtoch.
Jeho Barborka vstúpila na antuku, len čo vedela urobiť prvé krôčiky a s loptičkou nadšene ťukala do siete už ako trojročná. Aj vo svete športu sa cítila ako doma, trénovala, chodila na turnaje, zbierala loptičky profesionálnym hráčom, ale neskôr si tenis nechala len ako svoje hobby a s ním aj veľa športových priateľov. Patrila medzi nich aj Laura Cíleková Habšudová, dcéra úspešnej slovenskej tenistky. Laura je aktívnou hráčkou dodnes, Barborka dala prednosť umeniu.
