Myslela si, že padá slnko. Ženu, ktorá prežila Hirošimu, na zemi udržala sila niečoho väčšieho

Chieko sa stihla ukryť pod stôl v továrni a dokázala prežiť. Mala len ľahké poranenie hlavy a na krku rany od črepín, no jej spolužiačky boli na tom horšie. Na chrbte niesla jedno z dievčat, takmer všetci boli ťažko popálení, a tak im natierala rany starým olejom, ktorý našla. „To bola jediná liečba, ktorú sme im mohli poskytnúť. Zomreli jeden po druhom,“ povedala pre BBC. Spomienky na to má aj po tak dlhom čase stále čerstvé.

Tráva nemala rásť 75 rokov

„Nám starším študentom, ktorí prežili, dali učitelia pokyn, aby sme vykopali na ihrisku dieru a ja som svojich spolužiakov spopolnila vlastnými rukami. Cítila som sa hrozne,“ priznala Chieko. Myslela si, že už nikdy nebude šťastná. No aj do Hirošimy, ktorá takmer celá ľahla popolom, sa nakoniec začal vracať život.

„Ľudia hovorili, že tráva neporastie ďalších 75 rokov, no už na jar budúceho roka sa k nám vrátili vrabce,“ hovorila Chieko, ktorá priznala, že počas svojho života bola mnohokrát blízko smrti, no na zemi ju podľa nej udržala sila niečoho väčšieho. O tom, čoho bola svedkom, ale nikdy nemlčala a celý život verejne hovorí svoj príbeh preživšej. Celý život je hlasnou bojovníčkou za jadrové odzbrojenie a hovorí, že nemlčí preto, aby bolo možné počuť hlasy tých, ktorí zomreli. „Nesmieme dovoliť, aby sa znovu začalo peklo atómového bombardovania,“ hovoria preživší, ktorí majú v Japonsku prezývku hibakuša.

„Ľudia to stále nechápu. Atómová bomba nie je jednoduchá zbraň. Hovorím ako niekto, kto trpí dodnes: Svet potrebuje zastaviť jadrovú vojnu, aby sa už nikdy neopakovala. Ale keď si zapnem správy, vidím, že politici hovoria o nasadení viac zbraní, viac tankov. Ako by mohli? Prajem si deň, keď s tým prestanú,“ odkazujú statoční preživší.

Prečítajte si tiež: Nina žila dva mesiace v Severnej Kórei: Pri popravách ľudia nesmú plakať. Najslobodnejšie sú hviezdy