Ako batoľa prišla o ruky, no odmietla žiť v ústraní. Paralympionička Margita zbierala medailu za medailou
Najdôležitejšia zo všetkého je podľa nej pre športovca pevná vôľa.
Už ako dieťa chodila na plavecké preteky po Československu a za socializmu súťažila aj v krajinách východného bloku. Do sveta sa dostala až po Nežnej revolúcii, už ako dospelá. Nikdy nezabudne práve na rok 1992, keď prvýkrát plávala na majstrovstvách sveta v Barcelone a preplávala sa až do finále. „To bol úplne iný svet, konečne sme si mohli obzrieť aj svetovú konkurenciu, bolo to veľmi vzrušujúce,“ spomína si dnes Gitka na svoj prvý kontakt so vzdialenejším zahraničím.
Úspech za úspechom
Prvý výraznejší úspech jej plaveckého života prišiel napokon v roku 1996 na letnej paralympiáde v Atlante, kde získala striebornú medailu za 50 m motýlik a bronz za 50 m voľným štýlom. Následne sa dlhé roky neochvejne držala na stupienku víťazov. S veľkými úspechmi absolvovala Majstrovstvá Európy v španielskom Badajoze, letnú paralympiádu v Sydney, Majstrovstvá Európy v Štokholme, Svetový pohár v novozélandskom Christchurchi, kde v roku 2003 získala rovno štyri prvenstvá: 50 m motýlik, 50 m voľným spôsobom, 100 m znak a 100 m voľným spôsobom. V polohových pretekoch na 200 m doplávala druhá a na Majstrovstvách sveta v Mar de Plata v Argentíne sa stala majsterkou sveta na 50 m motýlik.
Úspechy prichádzali po celý čas ruka v ruke s obrovským adrenalínom. Čím väčší úspech dosiahla, tým väčšiu zodpovednosť cítila. „Adrenalínu a stresu sa v takýchto situáciách nevyhnete, nech ste akíkoľvek profesionáli. Pri plávaní to však môže byť aj na dobro veci, dodá vám to drive,“ podotýka Prokeinová, ktorá roky trénovala takmer každý deň. „Občas, keď už toho bolo veľa, šla som na tréning iba z povinnosti. Jeden tréning sme totiž mávali už ráno o šiestej a ja si ľúbim ráno pospať. Najhoršie to bolo v zime, keď sme vstávali do tmy a hneď o šiestej skákali do studeného bazéna. Na to doteraz nerada spomínam,“ priznáva Gitka, ktorá rovno z bazéna utekala do práce a po nej trénovala znova.
„Poobede sme mali posilku a večer od 18-tej asi do trištvrte na osem znova bazén. Potom sme šli domov a na druhý deň to isté. Voľno sme mali akurát v stredu, v piatok a sobotu poobede a v nedeľu,“ vypočítava paralympionička, ktorá ešte popri tréningoch cvičila aj sama. „Robila som si doma strečing a chodila som na bicykel a v zime lyžovať, to ma bavilo a myslím, že mi to aj celkom pomáhalo,“ dodáva plavkyňa.
Tvrdý režim
Keď sa blížili preteky, museli i s ďalšími plavcami dodržiavať striktné pravidlá a okrem intenzívnych tréningov mali predpísaný i nízkokalorický jedálniček. Ani najlepší tréning a diéta na svete vám však podľa Prokeinovej úspech nezaručí. „Je to vždy tak trochu hra osudu, môže sa stať čokoľvek. Krátko pred letnou paralympiádou v Aténach som napríklad dostala salmonelózu a schudla som šesť kíl, čo je veľká strata na sile. To bola veľká smola,“ pokrčila plecami Gitka, ktorá na vrchole svojej kariéry považovala za veľký vzor práve Martinu Moravcovú. „Zaujímavé bolo, že na olympiáde v Sydney mala Martina dve strieborné medaily a o dva týždne na paralympiáde som získala dve striebra i ja. Taká pekná náhoda,“ podotýka.
Napriek náročnému režimu a minimu voľna sa Gitka plávania nikdy nevzdala a vždy robila všetko, čo bolo v jej silách, aby uspela. Ako hovorí, neťahala ju len samotná vidina úspechu, ale hlavne obrovská vášeň pre šport a dobré vzťahy s ostatnými plavcami a trénerkou.
