Ako batoľa prišla o ruky, no odmietla žiť v ústraní. Paralympionička Margita zbierala medailu za medailou
Najdôležitejšia zo všetkého je podľa nej pre športovca pevná vôľa.
„Boli sme totiž veľmi dobrá partia, plávali s nami aj chlapci, s nimi bola sranda, aj to ma ako mladé dievča ťahalo. A aj keď sme vo vode aj súťažili a bola tam trošku rivalita, v skutočnosti sme si udržiavali pekné vzťahy,“ podotýka Gitka, ktorá popri plávaní dokázala vyštudovať i Právnickú fakultu Univerzity Komenského, kde pôsobí doteraz – dnes už dokonca ako profesorka v odbore trestné právo.
Na právo sa dostala na naliehanie jednej z vychovávateliek na Mokrohájskej, ktorá v mladučkej brunetke videla veľký potenciál. Gitka chcela byť sprvu lekárka, no už ako tínedžerka začala v televízii sledovať prenosy zo súdnej siene a postupne zisťovala, že ju to baví viac než čokoľvek predtým. „Ťahalo ma hlavne trestné právo a súdne lekárstvo. Keď sme chodili počas školy na pitvy, bola som tam vždy prvá a odchádzala som posledná. Bolo to morbídne, no veľmi ma zaujímalo, ako fungujú jednotlivé orgány. Ako športovkyňu ma to ľudské telo a jeho funkcionalita fascinovali ešte viac ako bežného človeka,“ podotkla Margita.
Právo napokon vyštudovala bez väčších problémov a aj keď ju po ukončení štúdia srdce spočiatku volalo do súdnej siene, zostala napokon učiť na škole. „Vychoška ma odradila, hovorila mi, že povolanie sudkyne je pre ženu nebezpečné a ja som navyše aj ľahko identifikovateľná. No presvedčil ma až argument, že ako sudkyňa by som už nemala čas na plávanie, tak som sa rozhodla zostať na škole,“ priblížila Prokeinová.
Začiatky na univerzite boli náročné. „Ráno som rovno z bazéna utekala s mokrými vlasmi a otlačenými plaveckými okuliarmi pod očami vyučovať, potom sme mali konzultácie a podvečer som bežala do posilky a na ďalší tréning. Okrem toho sme museli písať aj články, nemala som prakticky žiadne voľno,“ priblížila.
Pre časovú tieseň a množstvo povinností prežívala neraz i ťažké chvíle, no srdce ju nepustilo. „Plávanie bolo pre mňa ako droga, bolo to návykové a vedela som, že to je cesta pre mňa, že som v ňom dobrá a môžem sa ešte zlepšovať, tak som ho nedokázala pustiť a dobre som urobila,“ poznamenala Gitka.
