Ako batoľa prišla o ruky, no odmietla žiť v ústraní. Paralympionička Margita zbierala medailu za medailou
Najdôležitejšia zo všetkého je podľa nej pre športovca pevná vôľa.
Gitka celý život žije s pocitom, že si prsty, ktoré stratila už ako batoľa, stále cíti. Bez problémov a bez akýchkoľvek úprav vozidla dokonca šoféruje auto s manuálnou prevodovkou, píše monografie a v súčasnosti sa dokonca venuje rekreačne streľbe zo vzduchovky a malorážky. „Mám tam taký vozíček, kde sedím a na podstavci mám zapichnutú strunu, na ktorej je také účko, kam si položím zbraň. Preto je to na strune, aby som to nemala fixované a príliš jednoduché, takto je to trošku ťažšie. A asistentka mi nabíja zbraň nábojmi, aby som to nemusela robiť sama, to by dlho trvalo,“ približuje Gitka, ktorá v streľbe dokonca preteká.
Vyrovnať sa v živote s hendikepom pre ňu podľa vlastných slov nebolo až také ťažké, keďže bez rúk žila odmalička. „Horšie sú na tom tí, ktorí k nemu prídu v dôsledku úrazu v tínedžerskom veku alebo v dospelosti, aj keď poznám mnohých, ktorí dokážu preskákať aj takéto prekážky. Ja som bola oproti nim vo výhode, pretože som bez rúk rástla. Bola som s tým od detstva uzrozumená a musela som si už len hľadať spôsoby, ako veci robiť čo najefektívnejšie,“ hovorí Gitka. „Mnohé však závisí aj od povahy. Ja som bola vždy ten racionálnejší a veľmi živý a aktívny typ a bavilo ma experimentovať. Bola som si vedomá, že sú veci, ktoré pre svoj hendikep nikdy robiť nebudem, no ak sa niečo dalo, išla som vždy do toho,“ podotýka Gitka.
Aj medzi hendikepovanými sú podľa nej rôzne odolní a funkční ľudia. „Sú aj takí, ktorí zostanú radšej doma medzi štyrmi stenami, aby ich nikto nevidel a sú takí, ktorí idú a snažia sa robiť všetko, čo môžu. Pre všetkých však platí jedna vec: nikdy nás neľutujte, absolútne nám tým nepomôžete,“ dodáva dnes už profesorka na plný úväzok.
S koncom bola zmierená
Plávať musela postupne prestať. Po tridsiatke sa už totiž regenerovala pomalšie a postupne jej telo dávalo čoraz viac najavo, že sa s milovaným športom treba rozlúčiť. „Bola som s tým zmierená, vedela som, že to raz príde a opúšťala som ten plavecký svet veľmi postupne, takže som to tak strašne neprežívala. Keby sa to stalo nárazovo, znášala by som to horšie,“ uznáva Gitka, ktorá už dnes nevkročí do bazéna ani rekreačne. „Len tak si zaplávať ma nebaví. Možno v mori alebo v jazere, ale v bazéne určite nie,“ smeje sa.
