V koncentráku sa hrali pri mŕtvolách a neverili, že mama ešte žije. Dve sestry na stanici čakal celý Rím
Boli sme také ohromené, že sme sa hneď rozplakali, spomínajú dve sestry na moment, keď konečne uvideli svoju mamu.
Mali len štyri a šesť rokov, keď ich v apríli 1944 deportovali do koncentračného tábora aj s ich matkou Mirou a ďalšími členmi rodiny. Sestry Andra a Tatiana Bucciové si dodnes pamätajú, ako sa v Auschwitzi hrali pri hromade mŕtvych tiel. Smrť tam bola všadeprítomná. Dievčatá svoju mamu videli len päťkrát, keď riskovala život, aby uvidela svoje dcérky. „Vždy, keď nás objala a pobozkala, vyzvala nás, aby sme zopakovali svoje mená. Vždy si pamätajte svoje mená, prosila, aby sme si zapamätali svoju pravú identitu,“ spomínajú sestry dodnes.
Stále nažive
Stretnutia však prestali. Po vojne si sestry mysleli, že ich matka holokaust neprežila. Vo veku deväť a sedem rokov sa dostali do dobrého anglického sirotinca, kde im chceli dať skutočne všetko. Aj keď sestry o mieste hovorili ako o raji na zemi, vedeli, že im v živote stále niečo chýba - materinská láska. V decembri 1946 sa dozvedeli tie najlepšie správy. „Vaša mama aj otec sú stále nažive,“ povedala im Alice Goldbergerová, ktorá sa starala o dievčatá.
Mame Mire sa podarilo pred koncom vojny utiecť z tábora a vďaka Červenému krížu po mesiacoch hľadania zistila, že jej dcéry žijú a sú v Anglicku. Aj ich otec prežil, a tak sa dve dievčatá stali centrom pozornosti. „Nádej nájsť svojich rodičov bola snom všetkých tamojších detí,“ priznali sestry.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/photo?fbid=429018029263589&set=pcb.429018109263581
Keď sa mama Mira spojila s dcérkami, opatrovníci zo sirotinca dali dievčatám modré kabátiky, rovnaké šaty, bábiky, kabelky a vyslali ich na cestu do Talianska za rodičmi. Keď vystúpili, ocitli sa uprostred veľkého davu ľudí, ktorí volali ich mená a mávali ich fotkami. Správa o nájdení dvoch sestier sa totiž rozkríkla po celom Ríme a na stanici ich tak čakali zástupy ľudí.
O minulosti doma mlčali
„Boli sme také ohromené, že sme sa hneď rozplakali. Mama nás objala, pobozkala a snažila sa na nás upokojiť,“ spomínali sestry na osudné stretnutie. Z Ríma sa presťahovali do Terstu, kde sa konečne zjednotila celá ich rodina. Práve v januári 1947 uvideli otca, ktorého naposledy videli pred šiestimi rokmi.
