V koncentráku sa hrali pri mŕtvolách a neverili, že mama ešte žije. Dve sestry na stanici čakal celý Rím

Ich matka bola odhodlaná nezaoberať sa minulosťou a o svojich zážitkoch hovorila len s jedným blízkym priateľom. „Ako mnohým iným deportovaným sa jej neverilo, keď sa snažila ľuďom povedať, čo sa stalo v Osvienčime-Birkenau, a tak o tom prestala hovoriť,“ hovorí dnes už 84-ročná Andra. Ani sestry o hrôzach, ktoré zažili, nehovorili, všetci ich ale volali „dievčatá, ktoré boli v tábore“. „Ľudia sa pýtali, či sú čísla napísané na našich rukách telefónne čísla  - a my sme povedali, áno. Čo iné sme mohli povedať?“ spomína dnes už 86-ročná Tatiana.

Postavili sa minulosti

Ich matka si zobrala svoj príbeh do hrobu. Andra a Tatiana ale o svojich traumách potrebovali hovoriť, prekonalo to aj ich túžbu zabudnúť. Obe začali hovoriť svoj príbeh pre budúce generácie a v roku 1996 sa dokonca chceli konfrontovať so svojou minulosťou tvárou v tvár.

Vrátili sa do Auschwitzu, kde so sebou priniesli bábiku a kabelku, ktoré ich neskôr sprevádzali pri ceste za rodičmi. Až pri návšteve tábora pochopili, čo musela prežívať ich mama Mira, aj keď o tom nikdy nehovorila. „Ako matky a staré mamy sme lepšie chápali, čo naša mama musela cítiť – jej odvahu, odhodlanie a lásku k nám,“ dodali na záver sestry.

Prečítajte si tiež: Dvojičky prežili Mengeleho pokusy. Stretli sa po rokoch, keď Reného v Československu vypátral súkromný detektív