Juraj Mokrý je profesor, ktorý bol rozhodcom na olympiáde: Tohtoročné hry boli pre mňa najlepšie zo všetkých

Začiatok leta strávil na olympiáde v Paríži. Slovenský šport reprezentoval na volejbalových palubovkách v rozhodcovskom drese. Koncom augusta už opäť sedel vo svojej pracovni prodekana na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Martine. A tešil sa napríklad z toho, že priamo pred jeho oknami sa začala výstavba novej univerzitnej nemocnice. Vystavené športové trofeje a fotografie na stenách naznačujú, že svojím srdcom aj dušou patrí do školy a zároveň do športu. S profesorom Jurajom Mokrým sa pre DOBRÉ NOVINY zhovárala Elena Slováková.

Pán profesor, tešíte sa na novú nemocnicu, ktorá vyrastie v tesnom susedstve s Vašou fakultou?

Samozrejme, sme veľmi radi, pretože naša stará nemocnica, ktorá má už 120 rokov, dosluhuje a je opotrebovaná. Keď sa všetko s vybudovaním nových slušných priestorov podarí a nastavia sa aj nové procesy ako bude nemocnica fungovať, pre medikov to bude obrovský prínos.

Na sebe máte tričko s logom Olympijských hier v Paríži. Pociťujete ešte stále dozvuky veľkolepého športového podujatia, na ktorom ste sa aktívne zúčastňovali? Ako si opäť zvykáte na bežný pracovný režim?

Na striedanie športového a univerzitného života som zvyknutý a všeobecne musím povedať, že mi to prospieva. Pri športe si vyvetrám hlavu, zmením prostredie a naspäť sa vrátim úplne refreshnutý. S iným nasadením sa potom aj pracuje. Moja manželkami tvrdí, že to uvoľnenie je na mne vždy badateľné.

Samozrejme olympiáda vo mne stále rezonuje, aj keď som už naplno vhupol do pracovných povinností. Tento týždeň som skúšal – prebiehajú opravné termíny, čo býva vždy dosť náročné, riešia sa odvolacie konania neprijatých uchádzačov, pripravujeme nový akademický rok, rozvrhy hodín. Dnes mám troška voľnejší deň, chceme na ústave presťahovať nejaké skrine, tak som konečne mohol prísť v športovom.

Zúčastnili ste sa už na troch olympiádach. Aká bola tohtoročná parížska?

Pre mňa to bola jednoznačne najlepšia olympiáda a mám z nej krásne dojmy.  Pred ôsmymi rokmi v Riu som bol nováčik, nevedel som do čoho idem, navyše tu bolo aj veľa prísnych bezpečnostných opatrení. V Tokiu bola atmosféra poznačená covidom, veľmi sterilná a bez divákov. Ale olympiáda v Paríži, to bol naozaj sviatok športu s mnohonárodnou pestrosťou a priateľskou atmosférou.

Rozhodovať na Olympijských hrách je zrejme veľký zážitok aj pre skúseného rozhodcu. Ako ste sa cítili, keď ste stáli na sieti a pískali napríklad strhujúci súboj, ktorý zohrali Američanky a Brazílčanky?

Všetky volejbalové zápasy boli v Paríži do posledného miesta vypredané. V hľadisku nesedeli len fanúšikovia družstiev, ktoré práve hrali, ale veľa ďalších divákov z rôznych krajín a vytvárali nádhernú kulisu. Povzbudzovali sa obe strany, atmosféra bola žičlivá a prajná ku všetkým rovnako.

Pre mňa to bol nádherný zážitok, užíval som si ho napriek tomu, že som rozhodoval. Druhý veľký dôvod na spokojnosť je, že družstvá prišli do Paríža perfektne pripravené. Zažili sme tu jeden z najlepších volejbalov, aké sa doteraz hrali. Dramatický zápas Američaniek a Brazílčaniek bol špičkou a pre mňa veľkým rozhodcovským zážitkom.

Stihli ste ísť aj na iné športoviská povzbudiť našich reprezentanov?

Volejbalový turnaj trval po celú Olympiádu, hralo sa takmer každý deň. Ja som rozhodoval až desať zápasov, z toho päťkrát ako prvý rozhodca. Mal som len tri, štyri dni, keď mi zostal čas aj na niečo iné. Stihol som ísť povzbudiť nášho džudistu Máriusa Fízeľa a vyskúšal som si, aké je to prežívať perfektnú športovú atmosféru ako divák.

Pošťastilo sa mi stretnúť aj Mateja Beňuša. Slovenský dom som navštívil práve v deň, keď získal bronzovú medailu a oslavoval sa tu jeho úspech. Bolo to veľmi príjemné stretnutie, zhodou okolností s Matejom sme sa videli aj pred ôsmymi rokmi v Riu. Tam som mu blahoželal k zisku striebra.