Juraj Mokrý je profesor, ktorý bol rozhodcom na olympiáde: Tohtoročné hry boli pre mňa najlepšie zo všetkých

Znamená nominácia na Olympiádu pre rozhodcu rovnaký úspech ako pre športovca?

Dostať sa na Olympiádu je obrovský úspech. Volejbalové zápasy rozhodovalo celkom 16 medzinárodných rozhodcov, plus dvaja na challenge (pozn. red.: video-rozhodcovia). Keď si zoberieme, že sú pritom určené kvóty pre kontinenty, taktiež kvóty pre ženy a mužov a že sme taká malá krajina, tak byť medzi 11 vybranými mužmi nie je zanedbateľné.

Patríte medzi absolútnu svetovú špičku, na akom mieste v rebríčku rozhodcov sa nachádzate?

Svetová volejbalová federácia zaraďuje medzinárodných rozhodcov do štyroch skupín a celkovo je nás v nich okolo 120. Ďalších takmer 800 medzinárodných rozhodcov pôsobí len v kontinentálnych súťažiach. Ja patrím do najvyššej skupiny A, v ktorej je 25 rozhodcov.

Nominujú nás spravidla na vrcholové podujatia, teda seniorské majstrovstvá sveta, olympijské hry, svetový pohár a finálové turnaje Ligy národov. Mimochodom, patrím tam už medzi troch najdlhšie slúžiacich. Zo Slovenska máme po jednom zástupcovi aj v skupinách B1 a B2, čo je, myslím si, veľký úspech.

Počas olympijských zápasov, ktoré ste rozhodovali, sa dobre počúvalo, že skvelý slovenský rozhodca je povolaním lekár, univerzitný profesor a prodekan. Ste v tomto smere unikát?

Na Slovensku som medzi volejbalovými rozhodcami jediný profesor, ale máme medzi sebou napríklad úspešného právnika, producenta, riaditeľa základnej školy. V medzinárodnom tíme poznám univerzitného profesora z Egypta a Turkyňu, ktorá je dekankou na  fakulte telesnej výchovy a športu.

Teda nie je to až také výnimočné. Väčšina medzinárodných rozhodcov buď pracuje na voľnej nohe, práve preto, aby boli k dispozícii pre turnaje, často sú to aj pedagógovia telesnej výchovy alebo vojaci, policajti, medzi ktorými má rozhodovanie tradíciu.

Aké máte medzi sebou vzťahy? Vznikajú medzi rozhodcami aj pevnejšie priateľstvá?

V našej komunite rozhodcov sú už tradične výborné vzťahy a rodia sa aj silné priateľstvá. Veľa ich mám na Slovensku aj v zahraničí. Niekedy sa aj priznám, že sa neteším ani tak na to, aký zápas idem pískať, ale skôr s kým budem rozhodovať.

Tu, v moje pracovni môžete vidieť fotku s Fabriziom Pasqualim, ktorý bol vynikajúci taliansky rozhodca, jeden z najlepších na svete, dovolím si tvrdiť. Prvýkrát sme sa stretli pred takmer 20 rokmi a naše priateľstvo vyvrcholilo nomináciou na Olympiádu do Ria, kde sme spoločne rozhodovali dva zápasy. Sme si veľmi blízki aj v súkromí, navštevujeme sa a stretávame sa aj na rodinnej úrovni.

Sú dovolené aj priateľstvá s hráčmi? Aké kontakty môžete s nimi udržiavať počas významných turnajov?

Je pravdou, že s hráčmi by sme nemali mať blízke kontakty. Celkom sa však tomu vyhnúť nedá a myslím si, že nie je ani správne tomu brániť. Na ihrisku sme vlastne partneri, to znamená, že určitý vzťah tam je, mal by byť medzi nami rešpekt a vzájomnú úcta. Ani najväčšie hviezdy nemajú problém po zápase prísť, poďakovať a podať nám ruku a prehodiť zopár slov. Takže rozhodne o sebe vieme.

Ste lekár, profesor a prodekan na Jesseniovej lekárskej fakulte. Dá sa v pohode zvládnuť vysoký post na univerzitnej pôde aj v športovom živote?

Je to dosť náročné, ale vedenie univerzity aj fakulty mi vychádzajú v ústrety, a cítim aj podporu kolegov, keď potrebujem zmeniť napríklad termín výučby. U mňa platí, že prednosť má práca, ktorá niekedy limituje moje nominácie na rozhodovanie zápasov.

Keď sú promócie, otvorenie akademického roka, vedecká rada, prijímačky, proste udalosti, na ktorých musím ako prodekan byť, vtedy už vopred volejbalovej federácii avizujem svoju nedostupnosť.

Akému odboru medicíny sa venujete?

Po skončení štúdia som, aj vzhľadom na moje medzinárodné rozhodcovské pôsobenie, zostal na škole v predklinickom odbore, kde sa nevyžaduje každodenná klinická prax, a to je farmakológia. Takže prednášam, vediem semináre, mám doktorandov, vykonávam vedecko výskumnú prácu s naším tímom a publikujem. Konkrétne sa zaoberám farmakológiou dýchacieho systému.

Profesúru ste získali veľmi mladý, mali ste vtedy len 43 rokov. Aj v tom ste zrejme výnimočný?

V dnešnej dobe nie je ojedinelé stať sa profesorom už okolo štyridsiatky. Je to skôr štandard, ktorý súvisí s dnešnými možnosťami byť súčasťou medzinárodných tímov, či publikovať v renomovaných časopisoch. To v minulosti až také bežné nebolo a možno preto to trvalo troška dlhšie. Na fakulte mám kolegov, ktorí boli mladší ako ja, keď sa stali profesormi. Veľmi im fandím, lebo to dosiahli vlastnou hlavou a silami.