Juraj Mokrý je profesor, ktorý bol rozhodcom na olympiáde: Tohtoročné hry boli pre mňa najlepšie zo všetkých

Ste zvyknutý robiť všetko v najvyššom možnom nasadení?

Snažím sa o to. Ale niekedy sa pod úspech podpíše aj kus šťastia. Ja som ho mal v prípade volejbalu naozaj dosť. Ako sa vraví, bol som v správnom čase na správnom mieste. Zachytil som trend generačnej výmeny u nás, zároveň som v 2003 roku zhodou okolností dostal ako mladý, len 28-ročný rozhodca, finále majstrovstiev Európy žien, čo bolo dovtedy neslýchané, a to mi definitívne otvorilo dvere do sveta. Samozrejme, popri šťastí treba stále na sebe pracovať, bez toho by mi asi dlho nevydržalo.

Kto o Vašej výkonnosti a úrovni vlastne rozhoduje?

Účinkovanie medzinárodných rozhodcov je pod veľkým drobnohľadom. Na každom šampionáte pôsobí komisia rozhodcov, tá sleduje naše výkony, zhodnotí každý zápas. Raz alebo dva razy ročne sa všetky hodnotenia posúdia ako celok a vystavia nám, obrazne povedané, celkovú známku. My ju však nevieme a dozvieme sa to len nepriamo – či sme nominovaní aj na ďalšie zápasy a na aké.

Čo si viac ceníte, úspech profesionálny alebo športový?

Na univerzite je akademický postup, povedal by som, očakávaný. Patrí to k našej profesii. V športe sa to nie vždy musí podariť, je to nielen o nasadení, ale aj o spomínanom šťastí a trpezlivosti. Preto je pre mňa možno cennejšie, že sa mi podarilo dostať medzi svetovú elitu rozhodcov aj napriek tomu, že som z malej federácie akú má Slovensko.

To musím aj zdôrazniť, že za úspech do veľkej miery vďačím jednak volejbalovému klubu v Prievidzi, za ktorý som hrával juniorskú ligu a práve tu ma motivovali stať sa rozhodcom. A zároveň aj Slovenskej volejbalovej federácii, ktorá mi vo svete vytvára zázemie a podporu. Bez toho, aby sme na medzinárodnej pôde fungovali ako zväz, by som rozhodovať nemohol. Nesmiem však zabudnúť ani na Asociáciu volejbalových rozhodcov, v ktorej sme združení a ktorej hlavným cieľom je práve výchova a vzdelávanie rozhodcov volejbalu.

Hrá sa volejbal aj na Vašej škole? A zahráte si niekedy so svojimi študentmi?

Na našej fakulte sa hrá amatérsky volejbal a už tretí rok tu organizujeme turnaj Meta­-carpus. Zásluhu na tom majú študenti, bola to ich aktivita, mňa len oslovili, či by som sa pridal, čo som urobil veľmi rád. Turnaj sa hrá pod mojou záštitou a chodím pomôcť hlavne s rozhodovaním záverečných zápasov. Hranie som už musel obmedziť, na tréningoch som sa opakovane zranil a v mojom veku už treba myslieť aj na zdravie.

Ako vnímate z pohľadu športovca, ale aj lekára, že z mnohých škôl sa šport  takmer vytratil?

Keď som bol žiak a junior, trénovali sme na škole v telocvični a trénerom bol náš učiteľ. Bolo bežné, že učitelia pôsobili aj ako tréneri nejakého športu, robili to síce na amatérskej úrovni, ale vytvárala sa základňa, kde sa rodili a objavovali talenty.

Dnes sa to deje veľmi obmedzene a prejavuje sa to aj v profesionálnom športe. Nie je kde hľadať najnadanejšie deti. Nehovoriac o tom, že pri amatérskom športe vzniká kopec priateľstiev, veľa srandy, lepšie sa študentom učí, keď si vyčistia hlavu.

Aká generácia lekárov nám práve vyrastá? Ste ako ich pedagóg optimista?

Nie je to až také zlé, ako sa niekedy hovorí. Vo svojej podstate sa študentská duša nemení, je stále rovnaká, čo sa jej dovolí, to robí a skúša hranice, pokiaľ až môže zájsť. Rozdiel medzi nami a súčasnou generáciou je, samozrejme, jednoznačný. My sme boli tichší a povedal by som aj poslušnejší, kráčali sme v určených líniách a možno preto sa nám niektoré veci podarilo zvládnuť jednoduchšie.

Teraz je medzi študentmi kopec individualít, každý má iné nároky, iný spôsob učenia a očakáva sa, že výučba sa tomu prispôsobí. My sa aj snažíme, aby tam tá diverzita bola, je to pre nás náročnejšie, ale myslím si, že študenti, ktorí teraz končia sú, čo sa týka zručností, lepšie pripravení ako sme boli my.

A samozrejme, majú oveľa viac možností získavania poznatkov zo sveta, internet poskytuje veľa informačných zdrojov. Otázka ale je, či to aj reálne všetci využívajú. Ja mám pocit, že mnohí sa až priveľmi spoliehajú na tie externé pamäťové disky, ktoré máme k dispozícii a menej na svoju vlastnú hlavu. Schopnosť dedukcie, spájania informácií však môže niekedy chýbať. Ale na tom práve teraz musíme pracovať my, vyučujúci, aby to dokázali.

Sú zmenený prístup ku štúdiu a voľnejšie pravidlá pre študentov správne?

Povedal by som, že áno. Vývoj rýchlo napreduje, možno práve prežívame taký zlom, keď pripravujeme budúcich lekárov, ktorí budú na pracovnom vrchole o 10 až 15 rokov. A my vôbec netušíme, ako medicína dovtedy pokročí.

Ani ja som si nevedel pred dvadsiatimi rokmi predstaviť, čo všetko bude dnes v diagnostike a liečbe pacientov možné, aký pokrok, napríklad s umelou inteligenciou, zaznamenáme. Preto je potrebné mladú generáciu pripravovať nie tak, aby sa niečo definitívne naučila, ale aby bola schopná sa rýchlo učiť nové veci. Toto je teraz podľa mňa najdôležitejší cieľ.

Týka sa aj Vašej fakulty vládne rozhodnutie navýšiť počty prijímaných uchádzačov o medicínu? Budete mať viac študentov?

U nás je nárast zhruba 20 percentný, do prvého ročníka sme po minulé roky prijímali okolo 120 uchádzačov, teraz ich nastúpi až 150. Bude to dosť náročné, pretože kapacita našej nemocnice nie je až taká veľká ako povedzme v Bratislave či Košiciach. Ale spolupracujeme aj s inými zdravotníckymi zariadeniami, chystáme sa výrazne rozšíriť simulačné centrum a myslím si, že to zvládneme.