Vytetované číslo na jeho ruke zbadala až na kúpalisku. Rudolf Vrba bol hrdina, s ktorým sa nedalo žiť
Bol veľmi úspešný vo svojej práci, ale nedalo sa s ním žiť, hovorila manželka Gerta o mužovi, ktorému sa podaril legendárny útek z koncentračného tábora.
Rudolf sa taxíkom odviezol z Trnavy do Serede, odkiaľ prešiel v noci vtedajšou slovensko-maďarskou hranicou do maďarskej Galanty. Aj keď sa dostal až do Budapešti, uvedomil si, že pokračovať do Británie bez právneho statusu by bolo veľmi nebezpečné. Rozhodol sa, že sa vráti na Slovensko, aby si vybavil árijské papiere, no na ceste späť ho chytila maďarská pohraničná stráž. Vedel, že má veľký problém.
Držte sa rozkazov, nebudete ľutovať
Pri vypočúvaní Rudolfa dobili a ťažko zraneného ho podhodili na slovenskú stranu hranice. Tam ho našli slovenskí žandári, ktorí ho bez milosti poslali do zberného tábora v Novákoch. „Rudyho poslali do Novákov a z Novákov do Auschwitzu,“ spomínala Gertrúda na 30. jún 1942, keď Rudolfovi Vrbovi v Osvienčime na ruku vytetovali väzenské číslo 44070.
Rudy už dlhšie počúval o tom, ako si ľudia šepkali povesti o odporných, uzavretých svetoch, kde vládne právo zbrane, palice a biča. „Kde väčšina zomiera hladom, je ubitá alebo zastrelená. Kde tí, ktorí prežívajú, na kosť vychrtlí, týždeň, mesiac, rok beznádejne pozerajú na horizont ostnatého drôtu. Aj keď som bol teda duševne pripravený, prvé stretnutie s táborom ma šokovalo,“ napísal neskôr vo svojej knihe.
Mnohí mu hovorili, že nemá čakať nič iné, iba smrť, no on chcel žiť. „Ste v koncentračnom tábore Osvienčim. Bude lepšie, keď na to nebudete zabúdať. Nie je to žiadne sanatórium, nie ste tu na odpočinku alebo na prázdninách. Každý má šancu na prežitie. Ale parchanti, ktorí sa nedržia pravidiel, nemajú šancu absolútne žiadnu. Kto bude v noci robiť problémy a vytiahne ma z postele, toho naučím móresom. Koho v noci pristihnú mimo barák, bude zastrelený. Držte sa všetkých rozkazov. Nebudete ľutovať,“ varoval všetkých kápo a Rudolf Vrba bol presvedčený, že prežije.
Alfréda obdivoval
V tábore smrti sa stal jeho najväčším spojencom o šesť rokov starší Alfréd Wetzler, ktorého Rudy poznal ešte z Trnavy. „Vždy som ho obdivoval pre jeho ležérne bohémske spôsoby a ľahkosť, s ktorou vychádzal s dievčatami,“ spomínal vo svojej knihe Rudolf. Stal sa Alfrédovým dobrým priateľom a obaja boli súčasťou podzemného hnutia.
Rudolf mal len 18 rokov, no nikdy, ani keď sa dostal do smrtiacej paste, neprestal myslieť na aktívny odpor a na útek. Spolu s Alfrédom sa rozhodli, že z tábora utečú a podajú správu o tom, aké zverstvá sa v Auschwitzi dejú. „Iba podozrenie na útek znamenalo smrť,“ priznal Rudy, ktorý veľmi dobre vedel, čo ich čaká, ak ich pri úteku chytia. Zomreli by na šibenici, no ešte predtým by dostali 50 rán. Vďaka ľsti sa ale dvom mladým slovenským Židom predsa len podarilo utiecť.
