Iveta Valentová študuje priezviská Slovákov: Ženská prípona -ová neznamenala privlastnenie či podradenosť
Po rodičoch sa priezviská povinne dedia od konca 18. storočia, zmeniť si ich však môžeme vždy.
Prečo dostali naše ženské priezviská príponu -ová?
Prímená žien sa vyvíjali od 13. storočia súbežne s prímenami mužov. Ženy sa zväčša pomenúvali pridávaním takzvaných prechyľovacích prípon ku krstným menám alebo prímenám ich otcov a manželov (najčastejšie -ova, neskôr -ová, -ka, -uľa, -aňa, -ena, -ina). Ich význam však neznamenal podriadenosť či privlastnenie, ale poukazoval na príbuzenský vzťah. Tvorenie osobitných ženských podôb priezvisk je pre slovanské jazyky príznačné. Vyplýva z toho, že slovenčina je takzvaný flektívny jazyk, v ktorom sa mená skloňujú. Gramatický rod priezvisk je v slovenskom jazyku odvodený od prirodzeného rodu, a preto priezviská plnia dve základné funkcie: okrem identifikácie osoby aj identifikáciu pohlavia. Prípona -ová bola najfrekventovanejšia a najrozšírenejšia, preto sa neskôr stala úradnou.
Dnes sa nepozastavujeme nad pravidlom, že žena sa vydajom automaticky vzdá svojho rodného a prijíma manželovo priezvisko. Nie všade je to tak. Existovali konkrétne dôvody, na základe ktorých táto tradícia vznikla?
Súvisí to s tým, že ľudia sa pomenúvali podľa významnejšej osoby v rodine a častejšie to boli muži. Niekedy, hoci oveľa zriedkavejšie, sa však prímeno vytvorilo podľa ženy. Napríklad Babák bol syn alebo manžel pôrodnej baby, Borčin zasa syn alebo muž Borky (domácka podoba mena Barbora). Priezviská ako Štefančin, Adamišin či Ferkanin zase vznikli z prechýlených ženských prímen Štefanka, Adamicha, Ferkaňa.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/ministerstvovnutraSR/posts/pfbid0tBtLNqMR6RVNgKaW9LhQaXeGBrpHANayhmwzbdq8d1UNgf9VRa68scndavzYhGaVl
