Hrdinsky vysielala, keď ruskí vojaci vtrhli do Československého rozhlasu. Věra Šťovíčková neverila v osud
S milovaným Erichom napriek tomu prežila dvadsať krásnych rokov.
Stala sa symbolom socialistickej ženy, dievčinou z plagátu, ku ktorej vzhliadali mnohé ďalšie. Věra Šťovíčková-Heroldová sa ako jedna z mála žien aktívne zapojila do rozhlasového vysielania počas ruskej invázie do Československa a v najťažších chvíľach plných strachu a neistoty dodávala nádej a podporu tisíckam ľudí. V súkromnom živote na osud veľmi neverila. Všetko si totiž musela vybojovať sama, vlastným umom, odhodlaním a vytrvalosťou. Jej statočnosť pripomína aj nový, megaúspešný film Vlny, v ktorom ju stvárňuje Táňa Pauhofová.
„Skôr než na osud verím na inštinkt, teda v prípade, že ním môžeme nazvať nutkanie urobiť určitú vec, nutkanie pošťuchnúť osud, aby mi trošku pomohol,“ povedala Šťovíčková pred rokmi v programe Českej televízie Ještě jsem tady. „Musela som tak dlho hľadať knihy, až som ich našla, tak dlho som musela hľadať cestu do školy, až som ju našla,“ poznamenala Věra, ktorá to už ako dieťa nemala práve najľahšie.
Nevedela, že sú chudobní
Ako uvádza český Ústav pamäti národa, s rodinou žila Věra skromne. Otec pracoval ako pomocný taxikár, mama bola služobná. „Dlhé roky som však netušila, že sme chudobní, takže ma to nejako netrápilo. O skutočnom bohatstve sme nikdy nevedeli,“ hovorí známa redaktorka, ktorej sa rodičia snažili zabezpečiť všetko tak, aby nestrádala. Věre však veľmi chýbala jedna dôležitá vec – vzdelanie, ktoré si ale vlastnou angažovanosťou napokon vydobyla.
Prijatie ponižujúcej Mníchovskej dohody ako dieťa neriešila, rodičia o tom pred ňou nikdy nehovorili. Vojnu však postupne vnímala veľmi citeľne. Najviac ju vtedy zasiahol odchod Židov z ich domu, medzi nimi aj starej Židovky Luccy, ktorej malá Věra každý deň venčila jazvečíka, keď ona s hviezdou už nemohla chodiť so svojím miláčikom von.
„Potom sa jedného dňa stalo, že sme sa ráno zobudili a na kľučke bola priviazaná šnúrka a na nej jazvečík. Slečnu Luccy zobrali v noci do koncentračného tábora,“ zaspomínala si. Pes, ktorého sa okamžite ujali, však nedal spať ich susedom, presvedčeným nacistom, ktorých ako Čechov vyhnali Nemci zo Sudet. „Jedného dňa, veľmi skoro, k nám vtrhli dvaja muži v čiernych uniformách a jeden v civile a hovorili, že idú urobiť prehliadku, pretože dostali udanie, že prechovávame židovského psa. Hľadali ten obrovský majetok, ktorý sme za toho psa dostali...,“ vysvetlila Věra, ktorej tento moment navždy zmenil život.
