Hrdinsky vysielala, keď ruskí vojaci vtrhli do Československého rozhlasu. Věra Šťovíčková neverila v osud
S milovaným Erichom napriek tomu prežila dvadsať krásnych rokov.
„Židovský pes sa stal pojmom. Nielen v okolí, ale aj v našej rodine a ja som si v tomto ešte detskom veku uvedomila, čo to znamená Žid, iný druh ľudí a vôbec inakosť,“ poznamenala Šťovíčková, ktorá po celý zvyšok svojho života nedokázala akceptovať akúkoľvek nespravodlivosť a diskrimináciu a viac než ktokoľvek v jej okolí uznávala právo na život a slobodu prejavu. Možno práve preto sa napokon stala redaktorkou a svoje krédo využila aj v období, keď bola pracovne vyslaná do Afriky. „V Afrike som videla, ako sa mnohí belosi ksichtia nad čiernymi tvárami. No mne už inakosť nikdy nepripadala divná,“ hovorievala.
Skôr než sa dostala do rozhlasu, mala však robiť na prianie jej rodičov služobnú a jej strýc sa búchal do hrude, že ju dostane aspoň k okienku pri pošte. Věra dostala z plánov svojej rodiny obrovský strach, a tak sa rozbehla po Prahe a klopala na dvere gymnázií, až kým sa kľučkujúc uličkami mesta dostala ku gymnáziu Šarloty Masarykovej. Tam nechceli podpisy rodičov, len ju nechali urobiť skúšky do piatej triedy a rovno ju vzali, vďaka čomu sa zakrátko ako študentka ocitla i v Československom rozhlase. Jeho vtedajšie vedenie totiž požiadalo Věrino gymnázium o vyslanie brigádničiek, ktoré tam mali upratovať knižnicu.
Začínala chápať, čo sa deje, a bolo jej úzko
Věra sa ponuky chopila s veľkým nadšením, knižky boli predsa jej veľkou vášňou, až sa popri upratovaní začala púšťať do čoraz rozsiahlejších debát s jedným z redaktorov, ktorý knižnicu strážil. Ten ju napokon vyzval, či by na jednu knižku neskúsila napísať recenziu. Keď sa zakrátko komunistické kádre začali po jednom zbavovať starých skúsených redaktorov, mladučká Věra a niekoľkí jej rovesníci ich postupne nahradili. „Tri deti zastali prácu jedného dospelého a pracovali nadšene a ochotne, pretože sme houby rozumeli tomu, čo je správne. Až keď som pochopila, že sme náhradou tých skvelých kvalitných ľudí, bolo mi zle zo všetkého vrátane seba,“ priznala redaktorka, ktorú už v päťdesiatych rokoch doslova desili procesy so sionistami. „Pochopila som, že ide o ťaženie proti Židom, a bolo mi strašne úzko. Bála som sa, nie o seba, ale všeobecne, o to, v čom žijem.“
Pri prvej príležitosti po maléri, keď vo večerných správach omylom vylodila v Kórejskej vojne 2000 lodí, ju napokon vyslali na bartrovú redaktorskú výmenu do Poľska, kde zažila príchod vlaku s preživšími z koncentračného tábora v ruskej Vorkute. „Po tomto zážitku som sa vrátila do Prahy veľmi poučená, to bol ďalší krok k pochopeniu a vytriezveniu,“ podčiarkla Věra v relácii Ještě jsem tady.
