Hrdinsky vysielala, keď ruskí vojaci vtrhli do Československého rozhlasu. Věra Šťovíčková neverila v osud

V noci na 21. augusta 1968, keď Rusi vtrhli do rozhlasu, mala práve Věra Šťovíčková nočnú zmenu. „Vysielala sa správa o zrade politickej reprezentácie a do rádia začali chodiť herci, niektorí poslucháči, funkcionári, pretože chceli zistiť, čo sa deje,“ priblížila pre Post Bellum. „Keď sa skončila moja relácia, šli sme do riaditeľne o poschodie vyššie spýtať sa, ako máme postupovať, a tam sme našli pána riaditeľa – a to je nesmrteľná spomienka – ako sedí vo výklenku svojho stola skrčený na zemi. Schovával sa pod svojím vlastným písacím stolom,“ spomína Věra, ktorá nečakala a spolu s kolegami Čestmírom Suchým a Karlom Hrabalom hneď na druhý deň vytvorila ilegálne vysielacie štúdio, ktoré vysielalo až do defenzívneho prejavu Alexandra Dubčeka z utajených miest po celej Prahe. Celých šesť dní hlásili správy z úradov a oficiálnych zdrojov, informovali ľudí o tom, čo sa bude diať, a otvorene odsudzovali okupáciu.

Zahraničná redakcia, v ktorej pracovala, bola neskôr obvinená a označená za zločinecké centrum. V tom období sa totiž zrodilo ono veľké umenie hovoriť a písať medzi riadkami. „Dnešného poslucháča by to nudilo, pretože tam o nič nejde, ale to umenie povedať v komentári o Sovietskom zväze niečo podstatné o našom vzťahu k ich armáde, to bol výsledok veľkého premýšľania,“ priznala Věra, ktorá sa už predtým voči režimu previnila, kedy len mohla, a keď sa začala okupácia, štátni predstavitelia ju mali čoraz viac v zuboch.

Vám to verím

„Keď to hovoríte vy, ja vám to verím,“ písali jej poslucháči v listoch, až kým bola po roku 1968 prepustená z Československého rozhlasu a následne pre svoje názory, ktoré sa nehanbila otvorene vyjadrovať, tvrdo prenasledovaná komunistami. „Židovka v podstate nemôže za to, že je židovka, tá sa tak narodila. Ale žena, ktorá nie je Židovka a chváli Židov a správa sa ako oni, to je zločin,“ hovorievali jej.

Práve vtedy, po odchode z rozhlasu, sa na ňu však nakrátko usmialo šťastie a našla si prácu v Náprstkovom múzeu, kde sa spoznali s jej drahým Erichom. „To bolo druhé najšťastnejšie obdobie môjho života,“ vyznala sa Věra. V múzeu ju však o necelé dva roky našli, a tak ho musela opustiť a putovala po ďalších zamestnaniach, v ktorých sa už však kvôli svojmu menu dlho neohriala. Nesmela robiť dokonca ani špinavú prácu či chyžnú v penzióne, aby náhodou niektorému z hostí neprezradila, kto vlastne je. Presvedčená o nespravodlivosti a krutosti režimu sa neskôr stala signatárkou Charty 77, čo si tvrdo odniesla nielen ona, ale aj jej manžel. Komunistické kádre pritom neraz skúšali jej pevné odhodlanie a ponúkli jej dokonca pomocnú ruku. Uvedomovali si, že by sa im taká silná osobnosť, akou bola ona, hodila, a tak jej navrhli, že pokiaľ s nimi začne spolupracovať, pomôžu jej nájsť adekvátnu prácu. Věra však komunistov a ich špinavé metódy tak úprimne nenávidela, že na ich sladké reči nepristúpila. Slušne sa im poďakovala a zostala naďalej verná svojej pravde, aj keď ju to stálo osobnú slobodu.

Do konca života sa napokon živila prekladmi kníh pod rôznymi pseudonymami a prepožičanými menami. „Sedem dobrých ľudí mi pomáhalo dvadsať rokov žiť. No nie je to skvelé?“ podotýka v závere televízneho programu Ještě jsem tady. Aj keď si Věra mnohokrát vlastnej koži zažila absolútnu existenciálnu neistotu, keď nevedela, či bude mať na druhý deň na chlieb, a bolo jej neraz veľmi ťažko, rozhodnutie zostať k sebe i druhým pravdivá napokon nikdy neoľutovala. Ak by totiž svoj vnútorný hlas neposlúchla, zradila by to najcennejšie. „Myslím si, že to súvisí s predstavou vlastnej cti. Nejde o nič iné, je to len o tom, čo si o sebe myslíte a čo od seba očakávate a chcete,“ uzatvorila Věra. 

Prečítajte si tiež: Komunisti ju pripravili o veľkú lásku. Slávke ľudia nechcú veriť, že sa diali aj také veci