Mala iba 16 rokov, keď nacisti vyhladili jej rodnú obec. Ak Boh dá, tak sa ešte uvidíme, vravel jej otec
Jaroslava Skleničková je dnes poslednou žijúcou lidickou ženou.
Rodina si pomaly zvykala na podtatranský život, no v marci 1939 zažili začiatok okupácie. Museli sa presťahovať späť do Lidíc, kde aj napriek začiatku vojny Jaroslava prežívala relatívne šťastné detstvo.
„Otec nás deti veľmi miloval. Mamička mala na starosti vedenie domácnosti a myslím, že sa spolu dobre dopĺňali. Nepamätám, že by sa niekedy hádali, a keď už mali rôzne názory, bolo pri tom skôr veselo. Otecko vôbec rád žartoval a v spoločnosti bol zábavným spoločníkom. Historky zo života si rád upravoval podľa svojho a keď mu mamička hovorila, že to tak nebolo, odpovedal, že sa to aspoň dobre počúvalo,“ spomínala na rodinnú pohodu, ktorú zničili nacisti.
Keď zatvorí oči, dodnes ho vidí pred sebou
Tí rozdelili aj Jaroslavu aj jej najlepšie priateľky. „Mňa poslali do lágru. Vonku, Marušku a Máňu zavraždili,“ spomínala na osudný deň 10. jún 1942. Skoro ráno prebudil obyvateľov Lidic hluk a krik. Pani Skleničková má tie chvíle dodnes v živej pamäti. Otec spal hore a zrazu počul zvláštne ťukanie.
Stúpol si za záclonu a cez ňu uvidel, že v každom dome sa svieti a že po ceste vedú trafikanta. Ten mal drevenú nohu z prvej svetovej vojny, ktorou pri chôdzi stále ťukal o zem. Práve ten zvuk započul Jaroslavin otec. „Odkiaľ odviedli ľudí, tam nechali rozsvietené. U nás boli o pol štvrtej,“ spomínala.
Posledné slová
„Išla som s oteckom k dvierkam, mamička sa ešte starala o zvieratá, mala starosť, kto ich nakŕmi. Ona si tiež myslela, že ideme preč naozaj len na dva dni do školy na výsluch, ako nám tí vojaci povedali, a že sa potom vrátime. Otecko ma pri tých dvierkach vzal za rameno, objal ma a hovorí: Jari, nezabudni nikdy na Boha a snáď dá Boh, že sa ešte uvidíme. Ja si hovorím, čo to ten otec blaboce, veď za dva dni sme späť,“ povedala Jaroslava o posledných slovách svojho otca.
„Pobozkal ma na čelo a potom sme spoločne došli na námestie. Pred farou stál hlúčik mužov, otecka k nim priradili a už som ho nikdy nevidela. Tie jeho slová si dodnes pamätám a keď zatvorím oči, úplne ho pred sebou vidím, ako mi to hovorí,“ priznala po rokoch Jaroslava, ktorá mala vtedy len 16 rokov a myslela si, že po nich v skutočnosti prišli dobrí ľudia.
