Mala iba 16 rokov, keď nacisti vyhladili jej rodnú obec. Ak Boh dá, tak sa ešte uvidíme, vravel jej otec
Jaroslava Skleničková — Foto: Pamäť národa; Faces of Europe
Jaroslava Skleničková je dnes poslednou žijúcou lidickou ženou.
„Oni nám napríklad povedali, nech si vezmeme so sebou všetky peniaze, zlato a sporiteľné knižky. A ja v tom svojom detskom mozgu som si hovorila: To sú nejakí slušní. To robia asi preto, aby sme si nemysleli, že nám to tu za tie dva dni vykradnú,“spomínala pre Seznam.
Heute vor 80 Jahren verübten deutsche Besatzer ein Massaker an den Bewohnern von #Lidice. Sie wurden ermordet, deportiert, ihr Dorf dem Erdboden gleichgemacht. Ein grauenvolles Verbrechen in deutschem Namen. Wir gedenken der Opfer in tiefer Trauer, uns Lebenden zur Mahnung. pic.twitter.com/2d7mSUpBDm
Na jednej záhrade v ten deň zavraždili 172 mužov a medzi nimi aj otca pani Skleničkovej. Šestnásťročnú Jaroslavu podľa vtedajších zákonov zaradili medzi dospelé ženy a so svojou matkou, staršou sestrou a ostatnými ženami z Lidíc skončila v koncentračnom tábore Ravensbück. „Keby som bola chlapec, tak ma toho 10. júna 1942 v Lidiciach tiež zastrelili,” konštatuje pani Skleničková.
V koncentračnom tábore stála na tri roky väzňom číslo 11788. Zúfalstvo bolo bezhraničné. „Jediná zlá noc nás pripravila o domov, otca, mužov, synov, ďalších pár dní aj o deti. Náhle sme boli bez akéhokoľvek vysvetlenia odvezené do lágru v cudzej krajine, kde sme boli nútené žiť v priam neľudských podmienkach,“spomínala.
Rodiča sa jej vrátili v deťoch
Napriek tomu si do tábora so sebou priniesli zvyky z domova a aj naďalej sa titulovali nielen priezviskami, ale aj tak, ako boli zvyknuté doma, napríklad panimámo, pani riadiaca, slečna z fary a podobne. „Líšili sme sa tak od ostatných väzenkýň, ktoré si vzájomne tykali, oslovovali sa krstnými menami a hromadne sa nazývali dievčatá,“ vysvetlila Jaroslava, ktorá nakoniec spolu so sestrou aj mamou útrapy tábora prežili. Vtedy netušili, že ich otec je mŕtvy.
Dozvedeli sa to, až keď sa vrátili do Lidíc, v ktorých nenašli živej duše. Po oteckovi pátrala všade, kde prišla, no márne. „Rodičia sa mi nakoniec vrátili v mojich deťoch. Jitka je šikovná ako mamička a Honza, ten sa o mňa stará tak, ako sa staral otec,“povedala pre Rádio Žurnál.
Návrat do Lidíc
Po vojne si Jaroslava dokončila vzdelanie a začala pracovať ako úradníčka v Prahe. Pozvoľna si zvykala na život na slobode. Objavili sa ale zdravotné komplikácie - problémy s bedrami, ktoré mala od detstva, sa pobytom v koncentračnom tábore veľmi zhoršili, a tak musela podstúpiť operáciu. Napriek všetkému sa Jaroslava uzdravila, vydala a s manželom mali dve deti. Po odchode do dôchodku sa presťahovala naspäť do Lidíc, kde žije dodnes.
Dnes na mieste stojí úplne nová obec. Keď ešte na vyprahnutej zemi nestáli nové domy, prišiel ku nej starší pán a povedal jej: „To je hrôza, pozrite sa. Žiaden dom tu nestojí, nič tu nie je.“ A Jaroslava mu odpovedala vetu, ktorú ľuďom opakuje aj 80 rokov po vyhladení jej rodnej dediny. „Domy, tie sa postavia, ale tých z toho hrobu keby sme mohli dostať von… To je tá bieda! Domy postavíte, ale toto už nevrátite,“ hovorí dnes už 98-ročná Jaroslava.
