O dievčatá sa v Bratislave nebijeme, povedali mu. Jiří Schelinger skočil do Dunaja a utopil svoj talent
Spevákom túžil byť už ako mladý chlapec.
Milan sa s Jirkovou smrťou vyrovnával veľmi ťažko. „Bolo to strašné obdobie,“ spomínal si v rozhovore pre Český rozhlas muž, ktorý v nedeľu popoludní, len pol dňa pred Jirkovou smrťou, keď ešte nikto netušil, čo sa stane, namaľoval zvláštny obraz. „Je na ňom striekajúca voda a končatiny, ktoré do nej padajú. V podstate som namaľoval predobraz Jirkovej smrti. V absolútnej pohode v nedeľu poobede, zatiaľ čo on z nedele na pondelok zahynul,“ poznamenal Milan, ktorý sa s bratovým náhlym odchodom do konca svojho života zmieroval len veľmi ťažko a okrem veľkého žiaľu k Jirkovi cítil aj veľký hnev.
„Samozrejme, brata človek miluje, ale musím povedať, že sa zároveň naňho hnevám za to, čo prichystal svojim rodičom a ako prevrátil život mne a všetkým blízkym. Keď sa človek chce zo svojich osobných malérov rozhodnúť ožratý o tretej nad ránom pre nejakú hovadinu, mal by si uvedomiť, čo tým prichystá svojim blízkym. Zahodiť svoj talent a život a urobiť z dieťaťa polosirotu, to je peklo. Samozrejme, môžeme povedať, že to, čo tu zanechal, je krásne – to áno – ale stálo to za to?“ poznamenal Milan zanietene dva roky pred vlastným odchodom na večnosť.
Už v pätnástich vedel, čo chce
Už ako pätnásťročný chodil mladý Jirka s gitarou po uliciach, hral v parkoch dievčatám a hovoril, že chce byť slávnym spevákom. K hudbe ho aj bratom prirodzene priviedol otec, ktorý bol koncertný gitarista a celý svoj život vyučoval klasickú gitaru. Žili v Prahe, ale na dedine u starej mamy často trávili prázdniny.
„Jiří bol normálny chlapec, bol veselý a ako slabšieho a mladšieho ma primerane mučil. Boli sme deti, ktoré šli odvážne do všetkého, žiadni ‚chcípáčkovia‘. Lozili sme po výškach a bili sme sa a tak ďalej. V pätnástich už mal Jirka dievča, zatiaľ čo ja som sa ešte v štrnástich s kamarátmi hral s autíčkami a vojačikmi. Ešte som to detstvo nechcel opustiť,“ približuje brat známeho speváka.
