Ľudia na ňu pľuli a nerozumeli jej. Jane Kratochvílovej zostala duša dieťaťa, riadi sa teóriou okamžitizmu

Jana nikdy nebola tiché dieťa. „Keď máte troch bratov a početnú rodinu, musíte sa doslova biť o slovo, aby vás všetci počuli, a ja som bola naozaj hlučná. Stále som pre niekoho tancovala, spievala, maľovala, skákala, behala. Boli sme také deti ulice –​ kľúč na krku, išli sme zo školy cez celé mesto a ja som nenechala jedno zábradlie ticho, musela som robiť kotrmelce, skákala som a robila mlynské kolá pol kilometra až domov,“ hovorí speváčka.

Autority nikdy neuznávala, a preto keď začala za bývalého režimu účinkovať s kapelou, súdruhovia z nej boli na prášky. „Furt mali nejaké požiadavky a ja som stále vzdorovala, pretože keď mi niekto povie, že niečo musím, ja to, samozrejme, neurobím a sabotujem to. Tak to mám už od detstva. Pretože máme slobodnú vôľu a máme robiť, čo chceme. Pozitívne. Ako umelci aj ako ľudia,“ vyznáva sa Jana. Mladučká speváčka našla však vtedy podporu vo svojom najbližšom okolí a hlavne vo svojej mame, ktorá jej dokonca na vystúpenia šila obľúbené sieťky (na obrázku nižšie vpravo).

Pľuli na ňu a pokrikovali

Keď sa však Jana začala na verejnosti objavovať so zapletenými „copánkami“, problémy sa stupňovali. „Nikto to v tom čase nenosil, nechápali, čo to mám na hlave, ľudia odo mňa dokonca bočili na druhú stranu ulice, pľuli na mňa a pokrikovali ,Vodník, vodník!'. A mala som problém aj u tých oficiálnych umelcov, ktorí boli takzvane schválení a, rovnako ako ja, začínali,“ podotýka speváčka, ktorú s jej vtedajšou kapelou Heval, ktorej skalnými členmi okrem boli aj Zdeněk Juračka, František Kotva, Jiří Novotný a Pavel Trnavský, dokonca donútili odísť z nakrúcania Silvestrovského programu. „Odmietala som si totiž tie moje copánky rozčesať. Skoro ma tam vtedy ostrihali. To bol náš prvý zakázaný Silvester, keď sme odišli uprostred natáčania, a potom bolo zákazov čím ďalej tým viac, až prišiel ten totálny,“ konštatuje sťažka.

Jana s Hevalom sa mali zúčastniť súťaže na medzinárodnom festivale v Írsku s pesničkou Demon me a autori boli pozvaní, aby reprezentovali republiku. „Bolo nám divné, že s nami nikto ďalší nešiel, nik nás nesprevádzal, museli sme sa tam dopraviť na našom starom aute. To nám bolo čudné, to je pravda, ale nejako sme sa tým nezaoberali,“ hovorí Jana. Nadšenie z hudby a radosť z toho, čo ich čaká, bola totiž silnejšia. Vo festivalovej súťaži napokon zabodovali, získali jednu z hlavných cien i cenu publika a dokonca i ponuku práce, ktorú však odmietli, pretože sa predsa chceli vrátiť domov. To však ešte netušili, že sa im z Írska podarí prejsť len do Británie. „Zahraničné stanice vysielali, že sme emigrovali a my sme pritom mali vypredaný koncert v pražskej Lucerne, Pavel (Trnavský, pozn. red.) sa dokonca mal ženiť a ja som mala doma miláčika (Jirku Hrubeša, pozn. red.), mali sme doma rodiny, všetko. No cesty boli zo záhadných dôvodov zablokované,“ hovorí Jana.