Ľudia na ňu pľuli a nerozumeli jej. Jane Kratochvílovej zostala duša dieťaťa, riadi sa teóriou okamžitizmu
Speváčka sa dnes teší z maličkostí. Najviac zo všetkého si praje, aby sa ľudia na seba nehnevali a pomáhali si.
„Nevedela som ako, ale mala som už nejaké povedomie o tom, že existujú nejakí liečitelia, tak som začala hľadať kontakty,“ spomína si Jana, ktorá zatiaľ mamu dopovala obrími dávkami vitamínu C, až jedného dňa cez známych narazila na babičku, dôchodkyňu, ktorá vo svojom byte robila liečiteľské seansy. „Vzala som k nej maminku a tá ju spolu s ďalšími dôchodcami vyliečila len tým, že vysielali energiu z rúk a kládli ich na telo pacienta. To bol pre mňa veľký šok, že takéto veci existujú. Prakticky to bol zázrak a keď som bola toho svedkom, pochopila som, že ten svet funguje úplne inak, ako som si myslela,“ poznamenala v rozhovore pre Český rozhlas.
Janina mama odišla napokon naspäť do Československa plná síl. Nádor jej zmizol a keď neskôr v nemocnici stretla primára, ktorý ju predtým odpísal na smrť, usmiala sa a on len vypleštil oči a neveriacky hlesol: ‚Čo tu robíte, pani Kratochvílová, veď vy máte byť dávno mŕtva!‘
Šťastie vníma v maličkostiach
„Ja by som chcela, aby si ľudia navzájom pomáhali a nenakazili sa hnevom,“ praje si dnes Jana. Speváčka známa desiatkami nezabudnuteľných hitov ako V stínu kapradiny, Dlouhá bílá kometa, Copánky, Holčička na měsíci a ďalších, ktorá postupne s kapelou tvorila naprieč všetkými žánrami od popu cez reggae až po metal a hardcore, si nadovšetko ctí osobnú slobodu a aj keď v živote zažila veľa ťažkých chvíľ a bolesti, nikdy sa len tak nevzdala a s obrovskou vierou v dobro a silu umenia stále kráča ďalej.
Šťastie dnes pre ňu nespočíva len vo vystupovaní a koncertoch, naopak. Známa speváčka ho podľa vlastných slov vníma hlavne v maličkostiach. Stačí jej chalupa v horách a milovaný muž po boku.
„Je tam rieka, modrá obloha, vtáky a kačičky. Naposledy všetci spievali, ja som chodila po tráve a bola som taká šťastná len za to, že vidím slnko a modrú oblohu a stretávam všetky spolubytosti. Dýchali sme a ja som si vzala nafukovacie varhany a hrala som na ne, Jirka vonku tancoval a boli sme šťastní. Len za to, že sme tu a teraz. Tešili sme sa, že sa vidíme, že máme jeden druhého, že spoznávame bytosti v prírode a že tá príroda vydržala všetko, čo jej tí ľudia robia. To je pre mňa šťastie,“ uzatvorila Jana Kratochvílová.
