Vodcu mala radšej ako rodičov, pokiaľ jej strýko nezomrel od hladu. Zo Severnej Kórey utiekla dvakrát

Cez deň nás počujú vtáci a v noci myši, vravievajú Severokórejci. Pak Čihjon bola ešte len dieťaťom, keď jej rodičia radili, aby si dávala pozor na to, čo a kde hovorí, pretože u nich v bytovke aj steny majú uši. Od základnej školy snívala o tom, že nastúpi na prestížnu univerzitu a zaradí sa medzi elitu svojej krajiny, no vlasť, ktorej chcela slúžiť, sa zmenila na štát, kde na ulici umierali deti od hladu. „Ani keď predo mnou zomrel jeden z mojich žiakov, nevinila som z toho vládu. Podľahla som propagande,“ hovorila žena, ktorej sa nakoniec zo Severnej Kórey podarilo utiecť dvakrát.

Kim Ir-sena musela milovať viac ako rodičov

Spôsobom, akým Pak Čihjon opisuje svoje detstvo, sa na prvý pohľad nelíši od rozprávania akéhokoľvek iného šťastného dieťaťa. Ako spomínala pre Aktuálně.cz, v rodnom meste Čchongdžin poznala všetky deti vo svojom susedstve, často sa spolu hrali, niekedy ju doma čakalo teplé jedlo od mamičky a na dedine ju zase vždy s otvorenou náručou vítala babička. Keď nastúpila do školy, učila sa písať, počítať, recitovať básne a tie najdôležitejšie roky z histórie.

Prečítajte si tiež: Nina žila dva mesiace v Severnej Kórei: Pri popravách ľudia nesmú plakať. Najslobodnejšie sú hviezdy

Až pri detailoch človek zistí, že Pak Čihjon nemohla mať obyčajné detstvo – vyrastala v izolovanej Severnej Kórei, kde desiatky rokov rozhodoval jeden rodinný klan a jeho vláda. „Už rodičia mi hovorili, že si máme dávať pozor na to, čo a kde hovoríme, pretože cez deň nás počujú vtáky a v noci myši. Aj tak som ale propagande verila. Keď žijete v Severnej Kórei, je vám neustále vštepované, že všetky krajiny vo zvyšku sveta sú na tom horšie, že Južná Kórea je pod nadvládou zlých amerických kapitalistov, že Čína je chudobná krajina,“ spomínala pre Český rozhlas Pak. Od detstva vedela, že sa nesmie sťažovať na hlad a že vládcu Kim Ir-sena musí milovať viac ako svojich rodičov.

Keksíky iba na vodcove narodeniny

Na tých, rovnako ako na svojich kamarátov, musela už od základnej školy donášať pri takzvaných „hodinách kritiky“, kde si mala aj sama spytovať svoje svedomie. Potom sa mohla vrátiť ku kamarátom, s ktorými sa často hrali na vojnu, samozrejme, na tú medzi KĽDR a nepriateľskými krajinami. „Skapte, vy banda juhokórejská!“ To bolo spojenie, ktoré deti pri hrách používali úplne bežne.