Vodcu mala radšej ako rodičov, pokiaľ jej strýko nezomrel od hladu. Zo Severnej Kórey utiekla dvakrát

Ako dieťa nemala peniaze ani nárok na sladkosť, dezerty, čokolády a cukríky – to všetko si mohli dopriať iba v deň vodcových narodenín. „To bol darček od neho pre nás. Kilo keksíkov a sladkostí,“ spomínala pre LADbible TV na detstvo, ktoré malo len veľmi málo svetlých momentov.

Zomreli jej žiaci

Už ako študentka na základnej škole sa Pak musela pozerať na verejné popravy, ako 13-ročnú ju zase poslali s ďalšími deťmi na nútené práce na pole a nech sa snažila akokoľvek, vedela, že v živote nemôže uspieť. Po kórejskej vojne totiž otec jej matky utiekol na juh a za tento čin museli pykať ešte tri generácie jeho rodiny. Slušnú prácu učiteľky nakoniec Pak dostala vďaka úplatkom.

Prečítajte si tiež: Martin z najstráženejšej hranice sveta: Ľudia, ktorí utečú, sa prvýkrát učia používať telefón a kreditky

Učiť začala v 90. rokoch, keď v zemi začínal hladomor, ktorý si vyžiadal až tri a pol milióna obetí. Medzi nimi boli aj deti, ktoré učila. Zo 40 žiakov zostalo v jej triede len niečo cez polovicu. „Trieda bola občas hrozne tichá, že som počula, ako deťom škvŕka v bruchu. V tej dobe som si ale neuvedomovala, že by za to mohla vláda, vinila som USA a Južnú Kóreu. Neuvedomila som si to, ani keď predo mnou na ulici zomrel jeden z mojich študentov. Na to nikdy nezabudnem,“ priznala po rokoch.

Posledné prianie jej otca

Matky v domácnosti mali „v lepších časoch“ kedysi denne na prídel 300 gramov ryže, študenti rovnako, vysokoškolákom malo na deň stačiť 400 gramov ryže a robotníkom 700. „Keď s touto ryžou mama prišla domov a rozdelila to na 15 dní tak, aby sme mali tri jedlá denne, nemohlo to stačiť,“ priznala. Hladovali takmer vždy, no nikdy sa nesťažovali. Keď však prišiel hladomor, pred obyvateľmi to nedokázala zakryť už ani vláda. Pak si dobre pamätá, ako na ulici videla telá a ľudí umierajúcich na hlad.

Rovnako skončil aj jej strýko, ktorý umieral doma a nikomu nepovedal, že má málo jedla. „Bol iba kosť a koža. Keď som ho uvidela, nedokázala som hovoriť. Milovala som môjho strýka, pretože keď moji rodičia pracovali, bol to on, kto nám hovoril rozprávky na dobrú noc,“ hovorila so slzami v očiach. Komunistické úrady dodnes tvrdia, že na hlad nikto neumrel, v socialistickej krajine predsa nikto na hlad neumiera. Pak si ale po smrti strýka začala uvedomovať, že s touto krajinou niečo nie je v poriadku a od svojho umierajúceho otca dostala poslednú radu – uteč odtiaľto.