Docent Lednický: S pohybom majú problém aj budúci telocvikári. Skočia do vody a začnú sa topiť

Odborníci tvrdia, že pohybové schopností detí sa zhoršujú. Je to naozaj také zlé?

Každým rokom horšie. Vidíme to aj na tom, že k nám na Fakultu telesnej výchovy sa hlási stále menej uchádzačov. Z niekdajších 1200 - 1300 to kleslo na 350 až 400, z toho desať percent na prijímačky nepríde a niektorí prijatí do školy nenastúpia. A ich výkonnosť je nižšia a nižšia. Máme aj takých, ktorí nevedia plávať. Skočia do vody a začnú sa topiť. Prebehnú 600, 700 metrov a zastanú, lebo nezvládnu ani 12-minútový beh. Problém je aj v tom, že veľa študentov mi povie – toto sme v škole nerobili, lebo naša pani riaditeľka povedala, že nebude riešiť zdravotné problémy a poisťovne, keď sa dieťa zraní. A na jeho škole zakáže gymnastiku. To často odrádza aj učiteľov, ktorí by niečo radi robili, ale nemôžu. Končí sa to tak, že sa deťom hodí lopta a už sa nehrá ani volejbal, ale prehadzovaná. Cvičí, len kto chce. Rodičia často podporujú vybavovanie potvrdení, že dieťa nemôže cvičiť. Poznám to aj z vlastnej skúsenosti, keď dcéra chodila do školy: jedna z matiek sa sťažovala, že čo také robia na telesnej výchove, lebo jej dcéra prišla domov spotená. Matej Tóth tiež tvrdí, že rodič je dôležitý a aj z výskumov vyplynulo, že rodinné prostredie a niekto, kto v rodine športuje, je veľkým motívom pre dieťa, aby sa hýbalo. Učiteľ v tomto rebríčku klesol na tretie miesto, okrem rodiča ho vo vplyve na dieťa predbehli aj médiá.

Z vašich slov vyplýva, že sa dostávame do začarovaného kruhu. Ak sa na FTVŠ hlásia stále horšie pohybovo vybavení študenti, budú z nich aj horší učitelia telesnej výchovy...

Keď mi študent povie, na čo mám napríklad hádzať loptičkou alebo vrhať guľou, odpovedám: Ak to nebudeš vedieť ty, tak to nebudeš učiť ani svojich žiakov. A potom ten žiak ani nevie, že také niečo sa dalo robiť. Snažím sa budúcich absolventov učiť, že keď ide robiť napríklad beh cez prekážky, treba aj futbalistovi vysvetliť, že to je všeobecná príprava, ktorá sa mu zíde aj vo futbale. Lebo aj tam padne, aj tam to musí koordinačne zvládnuť tak, aby vedel pád stlmiť a nezranil. Snažím sa, aby študenti všetko chápali v širšom zmysle. Napríklad aj to, že vrh guľou mu pomôže zorientovať sa v priestore, že vie, kde sa aká časť tela nachádza, aká tam je postupnosť pohybov. To všetko sa mu zíde aj pri výskoku, keď ide hlavičkovať. Vie sa v priestore zorientovať, vie, kedy má zapojiť horné končatiny, dolné končatiny, kedy zapracovať hlavou, aby hlavička mala svoju razanciu. Považujem za dôležité, že v O2 Športovej akadémii Mateja Tótha dali učiteľovi možnosť realizovať sa v športových krúžkoch, na takej vysokej úrovni, a odovzdať deťom skúsenosti, ktoré nadobudli, lebo na hodinách telesnej výchovy v škole na to až taký priestor nie je.

Pred 35 rokmi sa experimentovalo s treťou hodinou telesnej výchovy. Stále to nie je pravidlo. Prečo?

Tragédia je operovať faktom, že 25 percent škôl nemá telocvičňu. Keď sme chodili do školy pred 50 rokmi my, tak možno 20 percent škôl telocvičňu malo. Napriek tomu sme mali tri hodiny telesnej výchovy, robili sme to vonku, hrali sme hádzanú na škvárovom ihrisku, behali sme v parku a pohyb sme brali ako integrálnu súčasť života. Teraz ani samotná telesná výchova nie je dostatočne pohybovo náročná, aby sa deti niečo naučili. Poznám prípad, keď jedna trieda argumentovala, že oni cvičiť nebudú, oni sa potiť nechcú. Učiteľ im povedal: ako chcete, dievčatá, ja budem mať plat rovnaký, ale vaša nadváha bude narastať a zdravotne na tom budete stále horšie. Na ďalšej vyučovacej hodine prišli za učiteľom a povedali, že si to rozmysleli a cvičiť budú. Učiteľ musí byť aj psychológ a múdro im ukázať negatívnu stránku toho, ak sa nebudú vôbec hýbať.

Čo je najhoršie na tom, ak sa deti nehýbu - že nemajú pohybové návyky a sú nemotorné, alebo že je telo ohrozené napríklad obezitou?

Jedno s druhým. Keď sa nehýbe, pri počítači alebo televízore automaticky niečo do seba hodí, naberá na váhe. S narastajúcou váhou často klesá sebavedomie, stretávame sa aj s nevhodnými poznámkami spojenými s nadváhou alebo obezitou dieťaťa, žiaľ nie len od detí samotných, ale aj od dospelých. A tak sa dieťa stiahne do ulity, stráca kontakt, socializácia sa zhoršuje. Tiež je dokázané, že mnohí obézni rodičia nevidia svoje dieťa obézne. Zhoršuje sa teda socializačná, ale aj pohybová stránka. Čím menej sa dieťa hýbe, tým horšia je jeho koordinácia a ľahšie si vyvrtne členok, keď urobí nesprávny krok alebo sa pošmykne. Celé sa to nabaľuje ako snehová guľa, ktorá sa začína malým problémom - sedením. Dokonca to veľa rodičov aj víta, lebo keď dieťa sedí doma, nemusia sa oň báť. Fíni, ktorí boli lídri v počítačových postupoch pri vyučovaní, sa vracajú ku knihám a chystajú sa zakázať mobilné telefóny deťom do 11 rokov.