Jan napriek zákazu fotil bežný život v Severnej Kórei: Pochopil som, prečo na fotkách nemohli byť emócie

Priniesť si fotografie z najstráženejšej krajiny svet sa podarí málokomu. Ešte náročnejšie je navštíviť Severnú Kóreu niekoľkokrát za život a vždy tam nafotiť reálne zábery chudoby a biedy, ktoré berú dych a otvárajú oči. To sa podarilo českému fotoreportérovi Janovi Šibíkovi, ktorý v Severnej Kórei urobil fotografie, ktoré by kontrolou miestnych orgánov nikdy neprešli.

Videl škaredé veci

Fotografoval pád komunizmu v Európe, Nežnú revolúciu v Československu aj krvavý zánik režimu rumunského diktátora Ceaušescua. Ako reportér sa stal svedkom masakru v Sierra Leone, hladomoru v Sudáne aj Somálsku, dokumentoval exodus irackých Kurdov do Iránu, zaznamenal vojny v Afganistane, na Balkáne, Juhoafrickej republike aj genocídu v Rwande. Jan Šibík je so svojím fotoaparátom v ruke legendou, hoci sám hovorí, že nemá veľký talent. Nikdy však nemal strach pustiť sa do čohokoľvek.

Prečítajte si tiež: Martin z najstráženejšej hranice: Ľudia, ktorí utečú, sa prvý raz učia používať telefón a kreditky

„Človek vidí naozaj škaredé veci, ale naproti tomu idú aj pozitívne veci. Vidíte tie situácie a tie krajiny, v ktorých ľudia nemajú čas na pretvárku. Za krátku chvíľu sa dokážete dostať do hĺbky,“ popísal v rozhovore s Petrom Horkým Jan Šibík, ktorý najnovšie vystavuje svoje fotografie zo Severnej Kórey. V krajine, kde trest smrti môže človek pre vágne napísaný trestný zákonník dostať prakticky za čokoľvek, bol za 14 rokov celkom trikrát. Za ten čas stihol nafotiť ojedinelé svedectvo – zachytil nielen bizarné rituály, ale aj skutočný život, ktorý zostáva bežne pred zahraničnými návštevníkmi veľmi dobre ukrytý.

Žiaden smiech na fotkách

Na otázku, ako sa dá vôbec fotiť v Severnej Kórei, odpovedá Jan Šibík otvorene: „Blbo a hlavne to, čo nechcú ukázať.“ Prvýkrát sa do najneslobodnejšej krajiny sveta dostal v roku 2005 s českou vládnou delegáciou a tým sa mu splnil jeden z najväčších snov. „Vždy si niečo predstavuješ, ale sny sú potom farebnejšie ako realita. Tu to bolo opačne. Realita preskočila tie najšialenejšie sny,“ priznal pre Forum 24. Fotografovať v Severnej Kórei sa nikdy prakticky nesmie. Každý krok sledujú sprievodcovia, ktorí sú zároveň tajnými policajtmi a dávajú pozor na to, aby zahraniční turisti videli len to, čo chce režim naozaj ukázať.

Prečítajte si tiež: Nina žila dva mesiace v Severnej Kórei: Pri popravách ľudia nesmú plakať. Najslobodnejšie sú hviezdy

„Ale aj to, čo nám súdruhovia ponúkli, stálo za to. Tak napríklad rozkázali zastaviť pri ryžovom poli a proti nám z ničoho nič vyšiel sprievod poľnohospodárov s zástavami a so spevom na perách. Bolo desať stupňov nad nulou, rozjasaný dav sadil ryžu, umývali si ruky v príšerne studenej vode a pritom spievali. Na moju otázku, ako dlho spievajú, mi bolo povedané, že spievajú celých osem hodín pracovného času,“ spomínal Jan Šibík. Veľký zážitok mal aj z Paláca detí, kde sa zhruba päťtisíc detí učí hrať na hudobné nástroje, kresliť alebo šiť. Deti mohol odfotiť, ale nemohli sa na fotkách smiať. Pripadal si preto ako v Orwellovom románe.