Etnologička Katarína Nádaská: Hry pri mŕtvom boli kuriozitou. Imitácia erotiky pri nebožtíkovi mala logiku
Ľudia verili, že ak na Dušičky prší, niečo to znamená.
Deti neberieme na pohreby, ľudia zomierajú často osamote za múrmi nemocnice a mnohí ľudia o téme smrti nemôžu ani počuť. Uznávaná slovenská etnologička a historička Katarína Nádaská v rozhovore pre DOBRÉ NOVINY uviedla, že smrť bola kedysi bežnou súčasťou života a naši predkovia mysleli doslova na všetko. Tradície, ktoré dodržiavali, sa dnes mnohým môžu zdať prehnané a dokonca aj zvrátené.
Čo by podľa vás povedali naši predkovia, keby videli, ako teraz slávime Dušičky?
Hroby sa vždy upravovali, ale v minulosti bolo dôležité mať nielen pekne upravený hrob a sviečky na ňom, ale najmä duchovný rozmer týchto sviatkov – modlitba, účasť na dušičkových bohoslužbách, pretože veriaci vedeli, že počas týchto sviatkov keď dodržia predpísané náležitosti môžu svojimi modlitbami pomôcť trpiacim dušiam v očistci – to bolo podstatné pre rímsko – katolíckych veriacich a k tomu patrila aj návšteva cintorína a tichá modlitba pri hroboch.
V minulosti, začiatkom 20. storočia, sa hroby na Dušičky upravovali a zazimovali na vidieku ich obložili čečinou. V mestách, kde sa pochovávalo do hrobov kryptového typu išlo o úpravu a čistenie miesta pred kryptou. Neskôr sa hroby upravovali formou pomníka a kamennej obruby, či mramorovej dosky, ktorá pokrývala celý priestor hrobu. Zhruba po 2. svetovej vojne sa na hroby začala dávať na Dušičky aj kvetinová a sviečková výzdoba.
Aké tradície boli neodmysliteľnou súčasťou Dušičiek?
Stretávala sa širšia rodina, aby sa si spoločne zaspomínali na svojich drahých zosnulých. Už od sviatku Všechsvätých sa chodilo na hroby, pálili sa tu sviečky a pri modlitbe spomínalo na zosnulých. Návštevy cintorínov sa udržali až do súčasnosti a veľmi často to býva jediná príležitosť v roku, keď prídu príbuzní aj zo vzdialenejších miest, čo ani na hody do rodiska nechodievajú, a je to vlastne symbolické, že sa stretnú s ostatnými na hroboch tých, čo ich spájajú – predkov.
Sviatok sa slávi od konca 10. storočia, keď v slávnom francúzskom benediktínskom kláštore Cluny zaviedli tradíciu večer v tento deň vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a odslúžiť za ich duše zádušnú omšu. Tento zvyk sa v západnej cirkvi rýchlo ujal a postupne rozšíril.
Úcta k mŕtvym predkom je jeden z najstarších prejavov duchovného života človeka. Starí Slovania verili, že telo a duša, ktoré tvorili počas života jeden celok sa po smrti oddelia, telo je pochované a duša z neho odletí do záhrobnej ríše. Pri skone odchádza ústami pri poslednom výdychu človeka.
Duša môže vziať na seba rôzne podoby napríklad holubice, slávika, lastovičky, krkavca, motýľa, ba dokonca aj podobu hada. Aby duša mohla vyletieť, otváralo sa okno. Ľudia si predstavovali, že duša mŕtveho zostáva určitý čas medzi živými – pohybuje sa na tých miestach, kde zosnulý za života najradšej býval. Preto sa preňho pripravovalo jedlo a posteľ na spanie, nechávala sa horieť svieca. Obdobie lúčenia sa s týmto svetom mohlo trvať 40 dní, šesť týždňov, a až po tomto období odlieta duša do záhrobia. Mŕtveho oplakávali nielen príbuzní, ale aj ženy nazývané plačky, ktoré mohli byť z rodiny, alebo najaté ženy, ktoré mali dobrý hlas a trocha extrovertnosti v sebe a zosnulého dôkladne oplakali nad otvorenou rakvou.
Pohreby sa končili hostinou, ktorá sa dnes nazýva kar, Slovania ju nazývali tryzna, strava. Kar sa konával v minulosti priamo na hrobe, kde si pozostalí pripili medovinou a hrali sa tam bojové tance v maskách, ktoré mali odstrašiť démonov škodiacich zosnulému i živým. Na mŕtveho sa spomínalo na tretí, deviaty, dvadsiaty a štyridsiaty deň po pohrebe, ďalej po pol roku odo dňa smrti a na výročie smrti. Ak zomrel slobodný mládenec, alebo dievča pochovávali ich v svadobnom rúchu, dievča malo na hlave venček, v pohrebnom sprievode boli družičky, na hrob sa dával svadobný koláč a podobne. Tento zvyk sa udržal až do polovice 20. storočia.