Etnologička Katarína Nádaská: Hry pri mŕtvom boli kuriozitou. Imitácia erotiky pri nebožtíkovi mala logiku
Ľudia verili, že ak na Dušičky prší, niečo to znamená.
Aké kuriózne pohrebné tradície sa zvykli dodržiavať v našich regiónoch?
Napríklad vykladanie nad mŕtvym – zosnulý bol uložený v rakve a nad ním vykladali (slovami ho oplakávali príbuzní, alebo ženy – plačky – spomínali na jeho život). Zvykom bolo, že mŕtvy ležal v rakve v dome a cez deň sa pri ňom modlili príbuzní a susedia najmä ženy, v noci to boli zase muži – vravelo sa tomu bdenie pri mŕtvom. Na tretí deň sa rakva zatvorila, trikrát sa ňou buchlo o prah domu - bola to rozlúčka nebožtíka s domom, v ktorom žil a išlo sa na cintorín, kde sa konali pohrebné obrady.
Azda najkurióznejším zvykom, ktorý sa najdlhšie zachoval na východnom Slovensku v oblasti u Rusínov, sú takzvané hry pri mŕtvom. Mnohým by sa to zdalo zvrátené, no malo to svoju logiku.
Hrávali sa v pitvore, v izbe ležal nebožtík a ich pointou bola erotika a imitácia pohlavného styku - bolo to symbolické jeden život odišiel a druhý sa mal zrodiť. Hry sa hrávala slobodná mládež a zanikli v 60. rokoch 20. storočia. Boli rozšírené na východnom Slovensku v okolí Svidníka, Sniny, Humenného.
Vložený príspevok z Facebooku: https://www.facebook.com/horehronsky.etnograf/posts/pfbid0sDRkxazGFJ6J82uVtvU9mbiaEAdomidW6LVSopMVWKtFEecusStpeoy1xUNZB3fql
Verili ľudia, že sa duše zosnulých môžu ešte niekedy vrátiť na zem?
Ľudia cítili prirodzenú bázeň pred smrťou – smrť neznamenala pre človeka koniec bytia, iba akýsi medzník medzi svetom živých a mŕtvych. Mŕtvi sa mohli podľa predstáv zo záhrobia vracať a mali podľa viery našich predkov dokonca moc škodiť. Preto sa na hroboch pálili očistné ohne, prinášali sa obetné dary v podobe medoviny či chleba. Z úcty k mŕtvym sa na našom vidieku rešpektovali aj zásady, napríklad zákaz trhať na cintoríne akékoľvek kvety, zabíjať hmyz a podobne, lebo v kvete a živočíchovi by sa mohli zdržiavať duše pochovaných na cintoríne.
Ľudia posmrtný život stotožňovali zo skutočným. Preto sa až do konca 20. storočia niekde zachovávala obyčaj dávať do rakvy nebožtíkovi predmety, ktoré mali radi, mužom napríklad obľúbená fajka s tabakom (dohánom) či cigarety, ženám šitie, vreteno, kúdeľ, starším ľuďom okuliare, modlitebná knižka, ruženec, prípadne drobné mince na prevoz na druhý svet. Na Štedrý večer sa vždy pozývali zosnulí príbuzní k stolu slovami: „Dedo, baba, poďte s nami jesť!“
Legenda hovorí, že v predvečer dušičiek vystupujú duše zomretých z očistca. Lampy sa namiesto olejom plnili maslom, aby si ho duše mohli vziať a potrieť ním rany, ktoré v očistci utŕžili. Verilo sa, že s ranným zvonením kostolných zvonov sa duše vracali späť do očistca. Pred vplyvom kresťanstva sa však verilo, že v danú noc mohli duše navštíviť náš svet až na 48 hodín. S dušičkami sa spájajú aj ľudové pranostiky. Jedna z nich hovorí, že ak na Dušičky prší, duše oplakávajú svoje hriechy. Ak ľudia zbadali na Dušičky inovať, veštilo to tuhé mrazy na Vianoce.
Špecifickým prípadom bolo podozrenie, že sa mŕtvy môže vracať napríklad ako upír vtedy sa robili takzvané protivampirické opatrenia ruky a nohy sa spútali šípovým šľahúňom. Takéto opatrenia máme zaznamenané z 18. storočia.
