Etnologička Katarína Nádaská: Hry pri mŕtvom boli kuriozitou. Imitácia erotiky pri nebožtíkovi mala logiku
Ľudia verili, že ak na Dušičky prší, niečo to znamená.
Keby sme žili v 18. storočí, piekli by sme medové „dušičkové“ pečivo. Aký to malo význam?
Začiatkom 20. storočia sa hlavne vo vidieckom prostredí rozšírila tradícia pálenia sviečok. Vence a kvetinová výzdoba pribudli až oveľa neskôr. Na Slovensku sa začali dodržiavať aj určité rituály, napríklad na Orave a Liptove nechávali cez noc z 1. na 2. novembra na stole časť večere, pridali i chlieb a maslo, zámožnejší aj pálenku ako jedlo pre „dušičky“. Niektorí položili na stôl i nôž, aby si duše mohli z pečiva odkrojiť. Tradovalo sa, že ak by v túto noc zomrelí na stole nič nenašli, celý rok by plakali od hladu.
Ďalším zvykom bolo rozdávanie jedla chudobným s prosbou o ich modlitby za pokoj duše. Najčastejšie sa rozdával čerstvo upečený chlieb alebo menšie bochníčky tzv. duše alebo dušičky. Ďalšou tradíciou bolo pečenie tradičného pečiva – žemlí v tvare hnátov, položených do tvaru kríža, ktoré sa zvykli nazývať aj ako „kosti svätých“. 1. novembra a 2. novembra sa pieklo aj štvorhranné pečivo plnené makom či džemom, pričom sa zvyklo prezývať aj „dušičkami“.
Zdá sa, že téma smrti bola u nás všadeprítomná. Prečo to nebolo také tabu?
Smrť bola vnímaná ako prirodzený kolobeh života, deti sa v minulosti rodili doma a ľudia aj zomierali doma. Stretnutie so smrťou bolo prirodzené, ľudia sa často modlili pri zomierajúcom, mŕtve telo sami ustrojili do rakvy, bdeli pri mŕtvom, oplakávali ho a na tretí deň ho pochovali. Boli to spoločné chvíle a pomoc celej komunity.
Mladšej generácii môže byť bližšie prezliekanie sa do kostýmov a vyrezávanie tekvíc. Vysvietene tekvice by sme pritom našli aj u našich predkov, však?
Svetlonos sa nazývali vyrezávané zimné tekvice, ktoré sa zberali z poľa koncom októbra. Semiačka sa sušili a pražili na ohni ako pochúťka na zimu. Pevná kôra tekvíc, najmä tých guľatých, bola vhodná na vyrezávanie a vkladanie do vnútra tekvice sviečku. Na Slovensku sa tekvice vyrezávali po rozšírení sa pestovania tekvíc v bývalom Uhorsku – teda v 19. storočí.
Podľa obecných záznamov a kroník sa tekvice ako ozdoba jesene objavujú koncom 19. storočia, keďže na Slovensku naši predkovia poznali aj príbehy o démonickej bytosti nazývanej Svetlonos, pomenovali aj svietiace tekvice svetlonosom. Vyrezané tekvice so sviečkami sa podvečer postavili na plot a osvetľovali cestu ľuďom idúcim na cintorín. Postupne však sa tekvice používali aj na strašenie detí, keď sa počas predlžujúcich sa jesenných večerov rozprávali strašidelné príbehy o svetlonosoch.
Mnohé deti možno dnes ani nepoznajú význam Dušičiek a niektoré ani nikdy neboli na cintoríne. Ako sa na to pozeráte?
Je to z veľkej miery na rozhodnutí rodičov, či spolu s deťmi navštívia cintorín a hroby svojich blízkych, čo je aj možnosť, ako deťom citlivo vysvetliť smrť.
Čo by sme mohli tento rok urobiť, aby sme prežili naozajstný zmysel Dušičiek?
Návšteva cintorína je vhodná aj vtedy, ak v meste, kde žijeme nemáme žiaden hrob, môžeme ísť zapáliť sviečku k centrálnemu krížu a zotrvať pár minút v modlitbe, alebo v pietnej spomienke na našich zosnulých.
