Ktoré povolanie patrí na Slovensku medzi najstaršie? Synovia ho dedili po otcoch
Ktorá ľudská činnosť na našom území patrí medzi najstaršie? Málokto vie o tom, že si dokonca vytvorila osobitú kultúru, charakterizovanú vlastnými zvykmi a slovesnou umeleckou tvorbou zahŕňajúcou piesne i povesti.
Na archívnej foto. Odhalením pamätnej tabule slovenským spoluzakladateľom budapeštianskej mestskej časti Angyalföld na Pltníckej ulici (Tutaj utca) sa vo štvrtok 14. mája 2015 začalo podujatie Oslava pltníctva, ktoré zorganizovala Slovenská samospráva XIII. obvodu Budapešti. Na snímke pltiari z Nižnej na Orave pripravujú plť. Foto: TASR/Ladislav Vallach
Bratislava 5. augusta (TASR) – V našich zemepisných podmienkach je riečna sústava dostatočne bohatá a aj preto na nej v minulosti prekvitalo pltníctvo. Pltníctvo je spôsob vodnej dopravy drevenými dopravnými prostriedkami nazývanými plte.
Význam pltníctva spočíval najmä v jeho dôležitom podiele na rozvoji obchodných stykov medzi jednotlivými regiónmi Slovenska. Jednoduché plavidlá z dreva charakteristické absenciou trupu slúžili tiež na prevážanie ľudí.
Historické začiatky pltníctva na Slovensku sa nedajú vymedziť presným letopočtom. K najstaršiemu písomnému dokladu o pltníctve na našom území patrí zakladacia listina opátstva v Hronskom Beňadiku z roku 1075. Začiatkom 11. storočia už prví osadníci využívali rieku Váh ako dopravnú tepnu a je pravdepodobné, že už vtedy používali plť ako spôsob prepravy dreva i ako plavidlo. Ďalším obdobím je 16. a 17. storočie príznačné podnikaním. Keďže však hospodársku i politickú situáciu vo vtedajšom Uhorsku negatívne ovplyvňovala osmanská expanzia, plavenie bolo vymedzené len pre vnútorné potreby. Svoje vrcholné obdobie si slovenské pltníctvo užilo v 18. a najmä v 19. storočí, kedy sa realizovali dokonca diaľkové cesty za hranice Uhorska až po Čierne more. Modernej železničnej nákladnej doprave zo začiatku 20. storočia však už riskantný spôsob dopravy na pltiach nedokázal konkurovať.
Rozvoj pltníctva súvisel na území Slovenska s rozmachom ťažby dreva, banskej činnosti i hutného podnikania. Okrem dreva a výrobkov z neho sa postupne po vode prepravoval napríklad aj stavebný materiál, železo, plátno či súkno, hrnčiarsky riad, produkty kožiarov, čipky a tiež potraviny ako soľ, bryndza, syry, ovocie alebo med. Organizovanejšia preprava osôb na pltiach sprevádzanými pltníkmi sa datuje asi od 18. storočia. Celoročne splavná bola rieka Váh, najmä jeho stredný a dolný tok. Rieky Kysuca, Orava, Hron, Poprad či Dunajec boli splavné sezónne, najmä v jarnom a letnom období. Pltníctvo bolo dlho slobodným povolaním, i keď existovali niekoľké nariadenia, a samozrejme, aj mýta, dane a poplatky. Situácia sa zmenila tiež po legislatívnych zásahoch panovníčky Márie Terézie.
Muži obsluhujúci plte, známi ako pltníci, mali svoju vnútornú hierarchiu. Najdôležitejším bol hlavný pltník, tzv. faktor, ktorý organizoval prácu ostatných, mal na starosti financie a uzatváranie zmlúv. Plť riadil najschopnejší a najskúsenejší pltník tzv. predník, na zadnej časti plavidla bol menej skúsený pltník alebo začiatočník nazývaný zadník. Títo vetrom ošľahaní muži, zžití s vodou, nosili charakteristické pracovné odevy. Súčasťou ich oblečenia boli krpce, úzke priliehavé súkenky z domáceho ovčieho bieleho súkna, ktoré hrejú aj keď sú mokré. Vrchnú časť tvorila halienka, kamizol, prusliak, aspoň dve ľanové košele a široký valaský klobúk zdobený mušličkami. Povolanie sa dedilo z otca na syna, chlapci sa remeslu priúčali približne od dvanástich rokov, ľahšie funkcie na plti často zastávali aj dcéry.
Pltníctvo si vytvorilo osobitú kultúru, charakterizovanú vlastnými zvykmi a slovesnou umeleckou tvorbou zahŕňajúcou piesne i povesti. V súčasnosti možno turistickú plavbu tradičnou plťou zažiť na Dunajci, Váhu či rieke Orave.
