Kňaz Július Marián Prachár: Z kostolíka sme urobili kaviareň, aby sme boli bližšie k ľuďom
Chátrajúci kostol svätého Víta v Rusovciach najprv zrekonštruovali a potom v ňom otvorili kaviareň. Dnes už snáď nikto netvrdí, že znesvätili Boží stánok.
Kostolík Svätého Víta stojí dôstojne vynovený na konci známeho Rusovského parku a keď doňho vstúpite, prekvapí Vás pekne zrekonštruovaným priestorom so sakrálnou výzdobou, ale aj moderným umením. Ak sa rozhodnete posedieť si v ňom a objednať si kávu, domáci koláč alebo víno, na stole vedľa nápojového lístka nájdete aj Nový zákon. Môžete si ho prelistovať, začítať sa, a ak chcete, aj kúpiť a zobrať so sebou. S Júliusom Mariánom Prachárom, miestnym farárom, ktorého aktivity siahajú oveľa ďalej, ako je záchrana a nevšedné využitie spomínaného kostolíka, sa pre DOBRÉ NOVINY rozprávala Elena Slováková.
Na Slovensku nie sme zvyknutí, že fary otvárajú kaviarne či reštaurácie. A už vôbec nie v priestoroch kostola. Kde ste sa inšpirovali?
Je pravdou, že veľa podobných projektov sa u nás asi nenájde. Ale inšpiráciu sme vlastne ani nehľadali. Považovali sme za správne, zachrániť kostolík pred úplnou devastáciou a jeho priestor potom zmysluplne využiť. Kaviareň, ktorá otvorí dvere dokorán pre všetkých ľudí, sa nám zdala ako prospešné riešenie.
Čo ste ako kňaz očakávali od takéhoto netradičného využitia sakrálnej pamiatky?
Rekonštrukcia kostolíka bola náš pastoračný projekt, ktorý nám má pomôcť, dostať sa bližšie k ľuďom. Pápež František o tom často hovorieva, že netreba čakať, kým ľudia prídu za nami, ale my máme vykročiť k nim. V kostole je kňaz limitovaný tým, že sa v ňom stretáva len s veriacimi, ktorí chodia na bohoslužby. Zatiaľ čo v Sankt Vitus Kaffee stretám všetkých ľudí. A vari sme sa tým aj troška priblížili k začiatkom kresťanstva, keď agapé bolo bežnou súčasťou života veriacich.
Asi budeme potrebovať bližšie vysvetlenie...
Prví kresťania pravidelne spájali stretnutia na modlitbách so slávnosťami a hodovaním. Volá sa to agapé a je to vlastne spoločné stolovanie, na ktorom sa zúčastňovali chudobní aj bohatí kresťania na znak lásky, jednoty a vzájomnej pomoci. Časom sa však táto tradícia kdesi vytratila a váha bola viac prenesená na liturgickú, sakrálnu časť. Naša cirkev sa však postupne k tradícii vracia, chceme byť blízko k ľuďom, stretať sa s nimi, modliť sa s nimi. A stretnúť sa ľuďmi znamená, nájsť si čas ich počúvať, poznať a aj akceptovať. V slobodnom svete sa už dávnejšie začali k tomuto vracať.
A ako Vaše „pozvanie“ do netradičnej kaviarne prijíma široká verejnosť?
Myslím, že našu myšlienku väčšina ľudí pochopila. Nemali by sme vytvárať medzi sebou deliace čiary podľa toho, kto chodí do kostola a kto nie. Všetci spolu predsa dýchame ten istý vzduch, máme to isté nebo nad hlavou a malo by nám ísť hlavne o hodnoty, ktoré chceme spoločne zdieľať. Je to prejavovanie vzájomnej úcty, rešpektovanie záujmu iných ľudí, prijatie podielu na starostiach alebo bolesti toho druhého, aj ochote byť mu k dispozícii a pomôcť. Teším sa tomu, že v Sankt Vitus Kaffee sa ten priestor pre medziľudské kontakty naskytá.
Stál Vás tento ojedinelý projekt veľa síl?
Stál veľa námahy, ale nie fyzickej. Skôr šlo o psychickú záťaž.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
