Kňaz Július Marián Prachár: Z kostolíka sme urobili kaviareň, aby sme boli bližšie k ľuďom
Chátrajúci kostol svätého Víta v Rusovciach najprv zrekonštruovali a potom v ňom otvorili kaviareň. Dnes už snáď nikto netvrdí, že znesvätili Boží stánok.
Nekonečné diskusie so štátnymi úradmi, pamiatkarmi, potom aj presviedčanie konzervatívnejšej časti spoločnosti a tiež vyšších cirkevných kruhov, ktorí zo začiatku projekt neprijímali. Nové vždy troška vyrušuje a práve to si vyžadovalo veľa trpezlivosti, ovládania aj energie. Ale riadili sme sa zásadou, že všetko má svoj čas a niektoré pravdy musia v ľuďoch dozrieť. Tak sme sa cez problémy prehrýzli a dnes môžem povedať, že je málo tých, čo si myslia, že sme niečo znesvätili alebo, že sme z kostola spravili krčmu.
Pri vchode do kostolíka sme sa dočítali, že ste dostali pokutu 10-tisíc eur od pamiatkarov...
Mali sme nevýhodu, že keď sme začínali s projektom, pracovali na Krajskom pamiatkovom úrade iní ľudia. Boli to vlastne zároveň moji odborní radcovia pri rekonštrukcii. Neskôr prišli noví zamestnanci a ich predstavy sú, žiaľ, iné. Z môjho pohľadu sú to viac úradníci. Pokuta nám hrozí napríklad za to, že sme pri sakrálnej pamiatke zriadili malý detský kútik so šmykľavkou, tiež za zámkovú dlažbu, ktorú sme položili pod stolíky... Odvolali sme sa síce, ale pokuta nám stále hrozí. Je to absurdné, keďže v širokom okolí sme asi jediní, čo zachránili chátrajúcu kultúrnu pamiatku. A namiesto podpory máme problém. Ale modlím sa za to a verím, že aj takéto veci postupne prejdú.
V interiéri sme si zasa všimli popri sakrálnej výzdobe aj súčasné obrazy, robíte tu aj výstavy?
Naše priestory umelci radi využívajú, niektorí tu vystavujú svoje diela, majú predajné výstavy, robia koncerty. Tento priestor žije bohatým kultúrnym a spoločenským životom, čo nás veľmi teší.
Návštevníkom, ktorí prejavia záujem, respektíve potrebujú Vašu duchovnú službu, vraj ponúkate osobné stretnutie aj priamo tu, v kaviarni. Aký to má pre Vás zmysel?
Ľuďom dnes viac vyhovuje stretnúť sa s kňazom mimo kostola. Keď si spolu sadneme tu alebo aj v parku, či v našom pastoračnom centre, je to pre nich predsa len prirodzenejšie a možno aj kultúrnejšie prostredie. Napríklad aj spovede tu dostávajú celkom iný rozmer, pretože prestávajú byť len splnením si náboženskej povinnosti, ktorá má však so životom málo spoločného. Keď sedíme pri káve alebo pohári vína, už sa nedajú hovoriť len prázdne slová a naučené frázy. To druhoradé ide do úzadia a zostávame pri podstate. Ja takéto stretnutia vítam, intenzívne ich prežívam a teším sa z nich.
Kostolík Svätého Víta nie je len príbehom výnimočného využitia, ale aj jeho záchrany. Je pravda, že Váš farský úrad zrekonštruoval túto chátrajúcu pamiatku bez štátnej podpory aj bez pomoci z eurofondov?
Finančne sme to zvládli vďaka sponzorským darom a pomoci farníkov. Nakoľko sme nemali žiadnu pôžičku, neboli sme limitovaní časom, takže sme pohodovo opravovali. Našli sme malú firmu a niečo sme urobili aj svojpomocne. Hlavne na začiatku sme hrubé práce zvládli sami, odstraňovali sme staré omietky, vyvážali zeminu, upravovali okolie.
Vraj nebolo výnimočné vidieť Vás, ako sa ľudovo vraví, s lopatou v ruke a boli ste príkladom pre ostatných.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
