Chlapec v bubline osem rokov nemohol objať rodičov. Od sveta ho oddeľoval plastový záves, no o súcit nestál

Aplastická anémia môže byť vrodená, môže byť príčinou vírusu či chemikálií, no približne v polovici prípadov vedci nevedia, čo ochorenie spôsobuje. Ako spomínala Tedova sestra vo svojej knihe s názvom The Empty Room (Prázdna izba, pozn. red.) pri hľadaní odpovedí, čo sa stalo Tedovi, výskumníci skúsili všetko.

Pitvali ich andulku, ktorá zomrela deň po tom, čo Ted odišiel do nemocnice. Otestovali lepidlo, ktoré používal na výrobu modelov lietadiel, skontrolovali antibiotiká, ktoré kedysi užíval, a vrhli sa aj na škatuľu pomarančov z Floridy, ktoré sa zdali rodičom plné pesticídov, preto ich vyhodili, až na jeden. Ten zjedol práve Ted. Vedci sa napriek veľkej snahe nedozvedeli, čo uňho spôsobilo náhle zlyhanie kostnej drene, hoci najdôležitejšie bolo, aby prežil.

Osem rokov v sterilnej miestnosti

Jedinou nádejou na vyliečenie bola v tej dobe transplantácie kostnej drene, no Tedovi rodičia ani sestra Elizabeth neboli vhodnými darcami. Kým sa lekári a vedci snažili prísť na to, ako chlapca vyliečia, museli ho izolovať v nemocničnej sterilnej miestnosti, aby ho ochránili pred akoukoľvek infekciou, ktorá by preňho mohla byť osudná.

Prečítajte si tiež: Chlapec v bubline pohol svetom, ktorého sa nemohol dotknúť. Aj obyčajný dotyk matky ho mohol stáť život

„Rodičia sa ho najskôr snažili nechať doma. Ale jednej noci, krátko po diagnóze, začiatkom septembra 1972, dostal horúčku a museli uskutočniť plán B. 7. septembra 1972, tesne pred svojimi 10. narodeninami, vošiel Ted do sterilnej miestnosti, známej ako miestnosť s názvom Bublina na 13. poschodí Národného inštitútu zdravia v Bethesde,“ spomínala vo svojom blogu Tedova sestra Elizabeth. Lekári dúfali, že sterilná miestnosť a časté transfúzie krvi chlapca udržia pri živote, kým nájdu účinnú liečbu.

Ted veril, že kým oslávi svoje okrúhle 10. narodeniny, bude doma. „Nebol. V tomto sterilnom prostredí, chránený pred choroboplodnými zárodkami, ale aj izolovaný od okolitého sveta, žil 8 a pol roka,“ priznala Elizabeth.

Vonku v skafandri

Rodina mohla Teda vidieť cez plastovú bublinu a rozprávať sa s ním mohli cez neustály hukot filtračného systému. Jeho matka navštevovala svojho syna dvakrát denne a zdravotné sestry často našli jeho otca pracovať pri plastovom závese neskoro do noci.

Lekári prísne zakázali akékoľvek dotyky, objatia či bozky. „Trvalo to mesiace, než sme si s mojou ženou uvedomili, že sa ho viac nemôžeme dotknúť,“ priznal Vincent DeVita pre magazín Science. Rodina sa stretávala pri plastovom závese, ktorý sa stal ich novou obývačkou. Niekoľkokrát sa ale Tedovi predsa len podarilo dostať von.

Článok pokračuje na ďalšej strane: