Jana robí sprievodkyňu umierajúcim: Je morálne predlžovať utrpenie, keď človek už začal umierať?

Trinásť rokov pracovala ako zdravotná sestra v Anglicku. Po rokoch v nemocniciach a sociálnych zariadeniach prešla do paliatívnej starostlivosti. Vďaka blízkosti smrti a kurzu Duly pre umierajúcich si uvedomila, že chce robiť zmysluplné veci. Na Slovensko sa vrátila, aby priniesla tému láskavého umierania. S dulou duše Janou Gorst sa pre DOBRÉ NOVINY rozprávala Lucia Stankovská Fričová.

Vyštudovali ste Strednú zdravotnú školu v Banskej Bystrici. Prečo ste sa vybrali do Anglicka?

Ako dvadsaťsedemročná som tam išla pracovať ako au-pair. Chcela som sa naučiť anglicky, pracovať na výletných lodiach a cestovať. Po roku sa Slovensko stalo súčasťou Európskej únie a mohla som tam začať legálne pracovať. Najprv som pôsobila ako opatrovateľka. Zároveň som hľadala cesty, ako by mi uznali diplom. Pracovala som na rôznych miestach aj oddeleniach od zdravotne znevýhodnených detí, cez geriatriu, po psychiatriu. Po uznaní diplomu aj na ortopédii, oddelení pre dlhodobo chorých pacientov a v akútnej medicíne. Bojovali sme za každú cenu o život. Tu prichádza otázka: čo je morálne? Ako môže byť morálne predlžovať utrpenie, keď človek už začal umierať? Potom mi niekoľkokrát zomrel pacient. Nebola som zhrozená z toho, že zomrel. Bola som smutná z toho, ako ten človek odišiel. Ako systém nebol pripravený postarať sa o potreby toho človeka, blízkych a personálu. Na človeka ako takého tam nebol vôbec čas a priestor.

Nemocnicu ste vymenili za hospic. Čo tam bolo inak?

Tam bol zrazu čas na všetko. Bolo vidieť ako k nám prichádzali klienti aj ich príbuzní fyzicky a psychicky vyčerpaní zo zdravotníckych postupov. Nikdy nezabudnem na manželku pána, o ktorého sme sa postarali a ona si sadla do kresla a zaspala. Dali sme jej prikrývku, zatiahli záves a nechali ju spať. Keď sa prebrala, poplakala si a priznala, že bola úplne vyčerpaná z úpornej snahy. Z toho boja, aby sa o neho postarala. Paliatívna medicína sa ďalej stará o zdravotnú stránku človeka, ale je to holistický prístup. Zaujíma nás, o čo sa klienti vedia v ťažkých chvíľach oprieť a hľadáme spôsoby ako im pri tom asistovať. Otvorene sa rozprávame o tom, aké môžu byť možnosti odchodu.

Prečo ste sa po šestnástich rokoch v Anglicku, rozhodli prísť na Slovensko?

Mala som veľkú túžbu otvoriť tému umierania a smrti a priniesť povolanie duly pre umierajúcich na Slovensko. Po ročnom kurze duly s Alexandrou Derwen som cítila, že sa vo mne niečo silné otvorilo. Dalajláma povedal, že ľudia žijú tak, akoby nikdy nemali zomrieť. A potom zomrú bez toho, aby predtým žili. Preto odporúčam praktizovať meditáciu smrti. Nechať sa učiť od veľkej učiteľky Smrť. Človek si uvedomí, čo je pre neho v živote podstatné. Potom sa vieme veľmi rýchlo zbaviť zbytočností. V čase umierania začneme rekapitulovať život a tam nás nenaplnené priania a túžby dobehnú.

Ako by sa dala opísať práca sprievodkyne umierajúcich? 

Článok pokračuje na ďalšej strane: