Jana robí sprievodkyňu umierajúcim: Je morálne predlžovať utrpenie, keď človek už začal umierať?

Ako by sa dala opísať práca sprievodkyne umierajúcich?

Sprevádza tých, ktorý odchádzajú a chcú sa pozhovárať s niekým, kto ich vypočuje bez súdenia a falošného súcitu. Sprevádza rodinných príslušníkov a známych zomierajúceho, je pre nich podporou. Učí a podporuje koučov, zdravotníckych pracovníkov a ostatných záujemcov, ktorí chcú načrieť do hĺbky svojej duše a podporovať svojich klientov, či už v privátnej alebo inštitucionalizovanej liečbe. Vnímam dulu ako vypĺňačku medzier všetkých tých dôležitých aspektov. Vypĺňa to, na čo zdravotníci, ošetrovatelia alebo rodinní príslušníci nemajú čas, priestor ani nástroje.

To všetko momentálne robíte?

Teraz robím najmä osvetu a poradenstvo. Mojou veľkou víziou je prepojenie všetkých odborníkov a organizácii v rôznych regiónov, ktorí by si vedeli navzájom pomôcť. Na jar sme založili občianske združenie Dula duše, ktorá je najmä poradenská. Človek si v prvom kroku ujasňuje či potrebujete zdravotnícku, opatrovateľskú, psychologickú či spirituálnu pomoc. Veľmi by som si priala, aby bolo viac hospicov, kde sú paliatívni lekári. Môžeme sa veľa naučiť od susedného Česka, kde už veľa vecí funguje.

Niekedy sa človek so smrťou zmieri rýchlejšie ako príbuzní. Pomáhate aj pozostalým?

Urobila som si skúšku Poradca pre pozostalých u doktorky filozofie Naděždy Špatenkovej. Otvorilo mi to ďalšie otázky a vidím veľký potenciál ako môžeme ľuďom pomáhať. Na mňa sa väčšinou telefonicky obracajú ľudia, ktorým zomierajú príbuzní. Vypočujem si príbeh a snažím sa im pomôcť vyriešiť najvýraznejšiu potrebu, ktorú aktuálne majú. Nasmerujem ich na neziskové organizácie v mieste ich bydliska. To je detektívka, lebo v našom systéme je ešte veľa medzier. Veľakrát volajúci potrebujú len ukľudniť, že to, čo doteraz robili, bolo najlepšie, čo vedeli. Keď sa ukľudnia, sami si to uvedomia. Čo sa týka pozostalých, tam ich väčšinou presmerúvam na občianske združenie Kolobeh života, ktoré odvádza úžasnú prácu. Veľakrát však pomôže len rozhovor. Pozostalí sa veľakrát cítia v spoločnosti ako cudzinci a nemajú sa s kým otvorene porozprávať na túto tému.

Školíte aj zdravotnícky personál. Ako sa dá ostať citlivým a zároveň nenechať sa prevalcovať smrťou okolo?

Nedávno som bola v jednom zdravotníckom zariadení. Pýtali sa ma, ako sa môžem stále zaoberať smrťou, že to musí byť veľmi namáhavé. Previedli ma zariadením a ja som si uvedomila, že tam všetci klienti prestali žiť. Toto pokladám za väčšiu tragédiu, než dobre zvládnutý, dôstojný odchod.

Aký náročný môže byť proces zbavovania sa viny?

Článok pokračuje na ďalšej strane: