Marek Roháček z Návratu: Deti nemajú byť štátne, ale naše. Na Slovensku sme v jednej veci unikátom
Chceme mať Slovensko, v ktorom nebude musieť žiadne dieťa vyrastať v detskom domove, hovorí Roháček.
Ani jedno dieťa, ktorému sa zo života vytratia biologickí rodičia, by nemalo skončiť v ústave. Deti majú vychovávať rodiny a nie detské domovy. S takouto ideou zakladala skupina mladých ľudí pred tridsiatimi rokmi občianske združenie Návrat, ktoré pomáha deťom a ich náhradným rodičom stretnúť sa a vytvoriť nové, dobre fungujúce rodiny. S Marekom Roháčkom, zakladateľom a šéfom združenia Návrat, sa pre DOBRÉ NOVINY zhovárala Elena Slováková.
Prečo ste sa rozhodli, že Vaším životným poslaním bude hľadať pre opustené deti náhradné rodiny a dospelým pomáhať, aby sa stali dobrými náhradnými rodičmi?
Stretlo sa pri tom niekoľko dôležitých okolností. Bolo krátko po Nežnej revolúcii a ja a moji priatelia sme chceli ten dar slobody a nových možností využiť. Hľadali sme priestor, do ktorého by sme mohli investovať svoju energiu. Boli sme prví študenti novej Katedry sociálnej práce na Univerzite Komenského, táto oblasť nás bavila, naberali sme odborné znalosti od profesorov, ktorí nás zároveň povzbudzovali do nových aktivít.
Sféra sociálnej starostlivosti bola v našej krajine nenaplnená, existovali v nej veľké medzery, spoločnosť bola hladná po rôznych druhoch sociálnej podpory a pomoci. A súbežne s týmto všetkým sme si s manželkou brali do pestúnskej starostlivosti dve deti, takže som bol aj v osobnom živote hlboko ponorený do tejto problematiky.
Vy ste však maturovali na stavebnej priemyslovke, do života ste teda vykročili úplne iným smerom. Ako to, že ste sa napokon ocitli v sociálnej sfére?
Ja som dokonca študoval aj na Stavebnej fakulte STU, ale tu som rýchlo pochopil, že to nie je nič pre mňa. Odišiel som zo školy a začal pracovať s deťmi s mentálnym znevýhodnením. Boli to silné životné skúsenosti a pocítil som, že práca v sociálnom sektore mi dáva zmysel.
Neskôr som robil s chlapcami, ktorí sa dostali do konfliktu so zákonom, bolo to v poradni už počas štúdia špeciálnej pedagogiky. Na tých chalanoch, ktorí mali 14, 15 rokov a boli deťmi ulice, bolo evidentné, že v ich živote absentuje rodina, že my síce potom za chvost chytáme všetky problémy z toho vyplývajúce, ale keď nefungujú rodinné väzby, problémy zostávajú.
Základná vízia združenia Návrat je, že deti, ktoré nežijú so svojimi biologickými rodičmi, by nemali vyrastať v inštitúciách, ústavoch, ale v náhradných rodinách, teda v prirodzenom prostredí, v ktorom je mama, otec, možno súrodenci. Prečo práve táto úloha?
Pretože v živote každej spoločnosti sa stávalo, stáva, ale aj bude stávať, že niektorí ľudia vypadnú z rodičovskej role a je dôležité, ako uchopíme starostlivosť o ich opustené deti. Za socializmu sa hovorilo, že sú to „štátne deti“. Bol to takmer oficiálny terminus technicus a vlastne výstižne vyjadroval postoj spoločnosti, kto sa má o ne postarať. Naše združenie sme zakladali s presvedčením, že deti nepatria do ústavov, že deti nemajú byť štátne, ale naše. Chceli sme mať Slovensko, v ktorom nebudú žiadne detské domovy, dnes nazývané Centrá pre deti a rodiny.
Napokon, z nedávnej histórie poznáme, ako spoľahlivo u nás fungoval tradičný inštitút krstných rodičov. Krstný otec a krstná mama udržiavali s dieťaťom kontakt, sprevádzali ho dôležitými udalosťami jeho života, no nielen to. Zároveň prijali aj reálny záväzok, že keby ich krstné dieťa prišlo o rodičov, sú to oni, kto preberie zodpovednosť, kto sa postaví k problému a pomôže, aby bolo o dieťa postarané.
Máte po tridsiatich rokoch pocit, že sme sa pohli tým správnym smerom a robíme to lepšie?
Očakávali sme, že to pôjde ľahšie a rýchlejšie. No veľa vecí sa už zmenilo k lepšiemu a my sme vďační, že na procese zmien sme sa mohli spolupodieľať. Napríklad počet detí umiestňovaných na Slovensku do detských domovov sa dodnes oproti 90. rokom znížil na tretinu. Veľmi si cením, že už od roku 2006 sa podarilo uzákoniť, aby deti do šiestich rokov svojho života neboli umiestňované do ústavov, ale výsostne do rodín.
Túto úlohu prevzali profesionálne náhradné rodiny. Ja to považujem za veľký pokrok. Kolegom v Česku sa to napríklad podarilo len nedávno a vek majú stanovený iba do jedného roku. Teší ma, že sa zmenilo aj myslenie spoločnosti v tom, že opustené deti sú vnímané ako „naše deti“ a že to potvrdzujú aj prieskumy.
Rozhovor pokračuje na ďalšej strane:
