Na Slovensku máme smutné oči, hovorí uznávaný etikoterapeut Vladimír. Trvalé šťastie nezískame zvonka
Jeho cieľom je, aby sa každý stal terapeutom sám sebe.
Trh ponúka rôzne sebarozvojové učenia, metódy, semináre či workshopy. Čím je zaujímavá etikoterapia, ktorú ste nazvali aj archeológiou duše?
Je to autognostická čiže sebapoznávacia metóda, ktorá nám umožňuje rozpoznať pravdu o sebe samom. Etikoterapia je archeológiou duše, lebo jemne odhaľuje jednotlivé vrstvy v nás. Človek vďaka nej spoznáva reťazec príčin a následkov a získava schopnosť čítať v jednotlivých vrstvách seba, rodiny a rodu. Energia sa prenáša nielen v génoch, ale aj vo vzorcoch správania a systémoch presvedčení, ktoré rodina má a dieťa ich vníma a nasáva. Napríklad v rodine máme presvedčenie, že peniaze kazia charakter, tak som chudobný, lebo je to bezpečnejšie.
Etikoterapia vychádza z pozitivistickej psychológie, čiže hľadá vo všetkom pozitívny zmysel. Aj v tých najťažších životných situáciách. Ľudia sa obracajú na etikoterapeutov a životných koučov, keď hľadajú odpovede na zásadné životné otázky, ktoré im život neponúkol sám. Keď nevedia prísť na to, prečo majú nešťastný vzťah, zdravotný problém, sú nespokojní v práci alebo sa im opakujú nehody a úrazy. Jednoducho keď sa človeku rúca život a dostáva sa do kríz.
Väčšinou ľudia vyhľadávajú pomoc, až keď im niečo v živote nefunguje. Dá sa začať na sebe pracovať aj skôr?
Pre etikoterapeuta je výhodnejšie začať pracovať čím skôr. S etikoterapiou pracujem 20 rokov, založil som školu Advaita a vzdelávam ľudí v tejto metóde. Mojím cieľom je, aby bol každý terapeutom sám sebe. Mám taký sen, aby sme jedného dňa na Slovensku všetci vedeli, čo je to etikoterapeutická metóda a poznali jej základné nástroje. Najdôležitejšie ale je, aby sme prestali hľadať príčiny hnevu, bolesti či smútku mimo seba. Keď nevieme riešiť nejakú situáciu, cítime sa totiž ako obete a čím sme väčšími obeťami, tým je väčšie naše utrpenie. Ide o priamu úmeru. Čím sa cítime viac bezmocní, tým väčšiu bolesť prežívame. Keď na niekoho ukazujeme prstom, obraciame svoju pozornosť von, no tri prsty pritom ukazujú smerom k nám.
Ako sa z toho začarovaného kruhu bolesti a utrpenia dostať?
Nahliadnutie do seba si vyžaduje jednu podmienku: že je človek ochotný hľadať príčiny v sebe. Veľakrát máme v sebe nevyliečené zranenia. Nielen naše vlastné, ale aj zranenia predkov, ktoré sú odovzdávané v génoch a najmä výchovnými vzorcami. To nepúšťa človeka nahliadnuť do svojho vnútra. Strach z toho, že by sa mohla opakovať potlačená bolesť, je väčší ako odvaha či pravda.
Ako získať odvahu to spraviť?
Potrebujeme na to energiu. Podľa toho, odkiaľ ju získavame, si volíme nástroje. Keďže sme biologické automaty, osvojíme si vždy to, čo funguje, a snažíme sa toho držať. Život nám ale časom ukáže, že konkrétny zdroj je už vyčerpaný a máme hľadať iný. Všetky zdroje, ktoré hľadáme mimo seba, sú dočasné. Potrebujeme hľadať zdroj v sebe. Ak nájdeme svoj vnútorný zdroj energie, už ho nestratíme.
Čo je tým vnútorným zdrojom energie?
Článok pokračuje na ďalšej strane:
