Na Slovensku máme smutné oči, hovorí uznávaný etikoterapeut Vladimír. Trvalé šťastie nezískame zvonka
Jeho cieľom je, aby sa každý stal terapeutom sám sebe.
Čo je tým vnútorným zdrojom energie?
Vnútorný zdroj znamená, že máme propojených 5 úrovní – fyzickú, mentálnu, emočnú, energetickú a spirituálnu. Prepojené úrovne generujú neustále teplo a svetlo, je to uzavretý cyklus v nás a zažívame vnútorné šťastie a radosť, ktorá nemá vonkajšiu príčinu. Ak tento zdroj nemám prepojený, na emočnej úrovni mám traumy a zranenia a nechcem sa k nim vracať, mám v tele blok. Nevidím cestu k zdroju svojej energie. Potom hľadám zdroj energie vonku a to je cesta do pekla. Všetky vonkajšie zdroje sú totiž pominuteľné.
Máme všetci rovnaký vnútorný zdroj?
Etikoterapia učí, že sa treba naučiť rozlišovať medzi trvalým – večným a dočasným zdrojom energie. Napríklad v nastavení si hodnôt, lebo tie nás vedú ku šťastiu. Ak nemám správne nastavené hodnoty, ktoré by ma viedli ku šťastiu, nikdy k nemu nemôžem dôjsť. Etikoterapia motivuje človeka, aby k správnym odpovediam prišiel v sebe. Každý človek je schopný sám nájsť, ktoré hodnoty ho vedú k tichému vnútornému šťastiu, ktoré nemá vonkajšiu príčinu. To je trvalé šťastie. Láska k jednej slečne tiež netrvá večne, krásne auto sa ošúcha či pokazí. Rozlíšiť, čo je trvalým zdrojom šťastia, je múdrosť života.
Je láska tou najvyššou hodnotou?
Pre mňa je najvyššou hodnotou sloboda. Sloboda v zmysle, že nie som od ničoho závislý. Závislý som napríklad vtedy, keď čerpám energiu zo vzájomných vzťahov. Keď potom človek dobrovoľne alebo prirodzene odíde z môjho života, stratím svoj zdroj. Poznám veľa príbehov, keď partneri žili v takom úzkom zväzku, že keď jeden odišiel, druhý za veľmi krátky čas odišiel za ním.
Podmienkou slobody je však láska. A čo je podmienkou lásky? Na tomto mieste sa dostávame k dôležitým hodnotám: úcte a rešpektu. Ak žijeme s úctou k sebe, aj smerom dnu aj navonok, žijeme bez odporu. Akýkoľvek vnútorný odpor voči niečomu alebo lipnutie na niečom blokuje životnú energiu. Energia v ľudskom systéme prestane správne prúdiť a my máme okamžite nepríjemný pocit. Narastá napätie, hnev, máme pocity viny, zlyhávania, bezmocnosti, lenivosti a z toho smutné oči. Keď pozriete človeku do očí, vidíte, že tam nie je radosť. Ja milujem chodiť do Indie, lebo tam komukoľvek pozriete do očí, vidíte, že tí ľudia sú vnútorne šťastní. Majú v sebe hlboký mier, hoci žijú v ťažkých podmienkach. Na Slovensku máme obrovskú hojnosť, ale smutné oči.
Máme smutné oči z toho, že sa veci nevyvíjajú tak, ako si predstavujeme?
Omylom je, že sa nestaráme o to, čo sa deje v našom vnútri, ale o to, čo je vonku. Vonkajší svet riešime do dokonalosti. Čím je perfektnejší, tým menej sa nám taký zdá, pretože sme sa naučili hľadať chyby a opravovať, čo je pokazené. To tiché vnútorné šťastie nám uniká, narastá v nás nespokojnosť a mizne úcta a rešpekt k životu ako takému, k sebe samému a k človeku, s ktorým práve hovoríme. Ten by mal byť pre nás v danej chvíli tým najdôležitejším na svete. Keď to tak je, zažívame úctu a naše toroenergetické pole sa prepojí s jeho poľom a cítime ľudskú blízkosť. Nie sme do seba zamilovaní, nie je tam eros, ale cítime agapé – bezpodmienečnú lásku. Tá energia a teplo nás zvnútra naplní a v tej chvíli už môžeme hovoriť aj o láske, ktorá nás oslobodí od bolestí a hnevov.
Nestráca sa podľa vás úcta a rešpekt k človeku z médií aj z bežného života?
Článok pokračuje na ďalšej strane:
