Eliška si vzala muža z Osaky: Japonci tancovali čardáše a popíjali. Šumiačania sa báli, či sa ráno zobudia

Keď bola malá, doma si prezerala encyklopédiu krajín a vždy sa zastavila na stránkach o Japonsku. Boli tam gejše a staré stromy, o ktorých Japonci veria, že v nich žijú nadprirodzené bytosti. Eliška Šikulová verila, že sa do tejto krajiny raz dostane aj ona. Rodáčke z dedinky Šumiac spod Kráľovej hole sa to nakoniec podarilo. Svetobežníčka, ktorá dovtedy žila v piatich ďalších krajinách, sa po japonsky naučil slušne hovoriť za päť mesiacov a po štyroch rokoch si tam našla aj partnera. Toma si zobrala za muža doma na Šumiaci, kde vystrojili poriadnu slovensko-japonskú veselicu. S Eliškou sa pre DOBRÉ NOVINY zhovárala Simona Gálová.

O Japonsku ste snívali už ako dieťa. Kde sa vo vás zobrala táto vášeň?

U mňa to asi všetko začalo anime. Keď som bola malá, s bratom som pozerala v telke japonské animované seriály, hlavne Naruto, a tam som prvýkrát prišla do kontaktu s niečím japonským. Potom som začala počúvať japonskú hudbu, či už tradičnú, alebo pop a už to bolo.

Ako vyzerala vaša cesta do tejto vysnívanej krajiny?

Moja prvá cesta do Japonska bola krátka. Išla som tam na výlet počas štúdia na výške v Číne, kde som bola na výmennom pobyte. Ten týždeň mi potvrdil, že chcem Japonsko objavovať naďalej hlbšie a skúsiť, aký je tam život. Potom som musela pár rokov počkať na druhú možnosť. Tá prišla počas magisterského štúdia čínštiny v Dánsku, kde mi dali možnosť ísť na polroka do Japonska na výskum. Ten polrok v Japonsku bol pre mňa ako sen. Cestovala som po krajine, učila som sa jazyk, spoznávala som nových ľudí. Bol to úplne bezstarostný život. Vďaka tejto skúsenosti som sa rozhodla po štúdiu predĺžiť si pobyt v Japonsku o pár rokov.

Ako vnímala toto rozhodnutie vaša rodina?

Myslím si, že neboli veľmi prekvapení, keďže to nebolo prvýkrát, čo som sa rozhodla ísť na dlhšiu dobu do zahraničia. Japonsko bola pre mňa už šiesta krajina v poradí, takže to už nebolo také dramatické, ako na začiatku, keď som ako 16-ročná na rok išla do Ameriky.

V Japonsku ste nakoniec začali pracovať a našli ste si tam aj manžela. Ako ste sa spoznali?

Priateľa som si tam našla až po štyroch rokoch. Zoznámiť sa tam s niekým nie je vôbec jednoduché, keď nemáte veľa kontaktov. Veľa ľudí sa berie celkom skoro a slobodné ženy po dvadsaťpätke tam nazývajú „starý vianočný koláč“ (je to odkaz na pečivo, ktoré sa po 25. decembri v Japonsku nemôže predávať, pozn. red.). Mala som šťastie, že som spoznala Toma, teraz už môjho manžela.

V tom čase ste sa už vedeli dorozumieť po japonsky?

Stretli sme sa pred rokom aj niečo, takže vtedy som už vedela celkom dobre po japonsky. Ale aj on je šikovný a ovláda angličtinu aj čínštinu, takže keď sme sa spolu rozprávali používali sme všetky tri jazyky a s komunikáciou sme nikdy nemali problém.

Ako vás prijala jeho rodina?

Článok pokračuje na ďalšej strane: