Studnička je základ života, učil ho otec. Politický väzeň Anton vybudoval v Karpatoch niečo nádherné
Anton Tomík bol človek s neobyčajným príbehom. Utiekol z komunistického lágru, prekonal zranenie aj šikanu režimom a v Malých Karpatoch svojpomocne budoval studničky s pitnou vodou. Na jeho odkaz dnes nadväzujú dobrovoľníci.
Nasledujúcich pätnásť rokov nemal dokonca ani občiansky preukaz a stále bol pod dohľadom Štátnej bezpečnosti, čo navyše musel pred všetkými vo vlastnom záujme tajiť. Máriu však jeho priznanie neodradilo a do dvoch rokov sa zaňho vydala. Mali spolu dvoch synov.
Bojoval za ľudské práva a staval studne
Napriek tomu, koľkým utrpením si prešiel, odmietol Anton v roku 1968 emigrovať. Spoluzaložil namiesto toho Slovenskú spoločnosť na ochranu ľudských práv a žiadal obnovu svojho procesu. Prekážalo mu už len pomyslenie, že by sa na zvrhlosti komunistického režimu mohlo zabudnúť. Rehabilitovať sa mu však podarilo len čiastočne. O detailoch svojho života a krutosti, ktorú zažil, napokon vytrvalo mlčal až do prevratu v roku 1989, chcel totiž ochrániť svoju rodinu pred šikanou, ktorú na vlastnej koži zažíval.
Po páde komunistického režimu bol Tomík aktívny v organizáciách niekdajších politických väzňov. Popri tom pôsobil ako elektroinžinier a celý svoj voľný čas investoval do sanácie a údržby račianskych studní. Sedemnásteho novembra 2013 ho ÚPN ocenil pamätným listom predsedu Správnej rady a priznal mu status veterána protikomunistického odboja. V roku 2016 dostal aj Cenu pamäti národa.
Anton Tomík, menej známy hrdina, neobyčajne húževnatý, odvážny, spravodlivý a tvrdo pracujúci človek zanechal po sebe obrovský kus práce a silný odkaz. „Pre mňa je pán Tomík živým dôkazom toho, že sa dá byť bojovníkom, činorodým, aktívnym a vynaliezavým tvorom a nedostávať sa do konfliktu s prírodou, ľuďmi a dokonca ani vtedajšími politikmi a establišmentom. Anton Tomík dokázal prekĺznuť napriek tomu, že mu zobrali občiansky a dokázal sa starať o studničky, aj keď nemal takmer nič,“ zhrnul Vladimír.
