Studnička je základ života, učil ho otec. Politický väzeň Anton vybudoval v Karpatoch niečo nádherné
Anton Tomík bol človek s neobyčajným príbehom. Utiekol z komunistického lágru, prekonal zranenie aj šikanu režimom a v Malých Karpatoch svojpomocne budoval studničky s pitnou vodou. Na jeho odkaz dnes nadväzujú dobrovoľníci.
„Bola to nepredstaviteľná drina. Každý prameň museli krompáčmi nanovo lokalizovať a následne na každej studni spolu so synmi vykopali pramene v skalnatom teréne, vybetónovali zberné vane, ktoré zakryli ťažkými betónovými platňami, pod zemou odviedli vodu desať až pätnásťmetrovými trúbkami na miesto, odkiaľ vyteká, kde kompletne vybudovali oporné múry z kameňov a cementu a neraz aj schodiská, zábradlia, stolíky a lavičky,“ opisuje proces vzniku studní Vladimír. Malú finančnú čiastku, ktorou sa neskôr Štátne lesy Tomíkovi za jeho záslužnú prácu odmenili, venoval synom, ktorí mu oddane pomáhali. „Tí neváhali a hneď si za odmenu kúpili v Tuzexe magnetofón,“ pokračuje s úsmevom Holina.
Obete režimu
Politický väzeň Anton Tomík už v mladosti naplno pocítil krutosť vtedajšej vládnej moci. Jeho rodičom zobrali komunisti pri znárodňovaní sady a hospodárstvo v Skalici, z čoho jeho otec ťažko ochorel a zostal do konca života odkázaný na invalidný vozík. Aby to nestačilo, mladého Antona v roku 1951 na výlete s kamarátmi chytili, vykonštruovane ich obvinili a prakticky za nič označili za protištátnu skupinu.
So spoločníkmi tak skončili vo väzení. Počas vyšetrovania Tomíka mučili, hlavne psychicky. Na výkon trestu nastúpil do Ilavy, no už v roku 1952 ho previezli do tábora Nikolaj neďaleko vražedných jáchymovských uránových baní – jeho slovami do koncentráku. „Fašisti by sa mali od nich čo učiť,“ hovorieval. Ako uvádza portál Ústavu pamäti národa, Tomík si už navždy zapamätal hlad, nočné nástupy, zákaz kúriť počas noci v kachliach aj epidémiu paratýfusu. V baniach jazdil s vozmi s hlušinou a neskôr ich aj opravoval.
V roku 1955 sa Anton napokon pripojil k skupine, ktorá začala hĺbiť tunel popod oplotenie tábora. No aj keď sa im podarilo napokon utiecť, slobodu si nadlho neužili. V lese pri Karlových Varoch zakrátko stretli lesníka, ktorý ich nahlásil, komunistické zložky ich vypátrali a začali po nich strieľať. Antona vtedy postrelili do panvy a previezli do väzenskej nemocnice. Vo väzení napokon musel zostať až do roku 1960.
Zachránila ho osudová láska
Po prepustení na slobodu si pre kádrový profil a podlomené zdravie nemohol nájsť v rodnej Skalici prácu, a tak odišiel do Bratislavy, kde napokon stretol svoju osudovú lásku Máriu. Mladá učiteľka sa doňho zamilovala, aj keď jej podľa jeho slov nemal čo ponúknuť.
Článok pokračuje na ďalšej strane.
