Starkí skončili v masovom hrobe, mama dráždila Slovákov tmavšou pleťou. Eva našla šťastie v novom svete

Nový život v Amerike 

Po príchode do Ameriky Eve v zorientovaní sa v novom svete veľmi pomohol študijný pobyt v Nemecku, kde poznali americký systém štúdia. Prihlásila sa na graduate school, kde jej uznali, čo už mala vyštudované a mohla dostať štipendium. „Ja som potom pokračovala v tom istom odbore, na fyzike. Bolo to omnoho ťažšie na Columbii, kde boli Nobel Prize winners profesori.“ Veľmi jej pomáhal aj budúci manžel, ktorý taktiež študoval fyziku a vďaka nemu sa ľahšie pripravila na skúšky. 

Neskôr prestúpila na biológiu, kde skončila s doktorátom a robila výskum molekulárnej biológie. Popri štúdiu učila taktiež na súkromnej škole matematiku. Podľa jej slov tam na jej prekvapenie deti, ktoré boli v už deviatej triede, nevedeli deliť a násobiť, a preto ich raz nechala všetky prepadnúť.

Postdoktorandské štúdium robila v Oxforde a druhú polovicu na The Rockefeller University v New Yorku, kde už mala vlastné laboratóriá v Department of Developmental and Structural Biology at the Public Health Research Insitute v New Yorku. Vo svojom výskume mapovala regulačné prvky génov a venovala sa mu takmer 25 rokov, až do roku 2003. 

Eva mala svadbu rok po tom, čo prišla do Ameriky, v decembri 1969. Jej manžel pochádza z Kapského mesta. Stretli sa ešte ako študenti, on študoval teoretickú fyziku. Majú dve deti. Ich starší syn je historik, ktorý sa zaoberá dejinami Nemecka v 20. storočí a je profesorom na univerzite v Hongkongu. Evina dcéra je výtvarníčka. 

Voľného času počas štúdia a práce pamätníčka veľa nemala, pretože výskumy prebiehali neustále, aj cez víkendy. V roku 1986 bola so svojimi deťmi na návšteve v Československu. Prileteli najprv do Prahy, ktorú nepoznala, tak si s deťmi spravili výlet a potom sa presunuli do Bratislavy. Československo navštívila tiež v roku 1989, ešte pred revolúciou. Najväčšou zmenou a predzvesťou toho, že sa časy zmenili, bolo pre pamätníčku to, že videla v Bratislave v novinovom stánku časopis Playboy. Ďalšie návštevy smerovali za starou mamou a priateľmi. O politické a spoločenské dianie v Československu sa však Eva nezaujímala.

Na teroristický útok v New Yorku 11. septembra 2001 si spomína takto: „Bol to velikánsky šok. Ja som zvyčajne začínala pracovať v laboratóriu okolo desiatej, bola som pri výťahoch doma okolo deviatej.“ Jej manžel, ktorý začínal prácu skôr, jej zatelefonoval, aby nikam nechodila, že v meste sa niečo deje, aby si zapla televíziu. Pamätníčka sa potom bála chodiť metrom a nadobudla pocit, že Amerika je zraniteľná. Podľa Eviných slov sa zmýšľanie ľudí zmenilo, a v tom bolo počínanie teroristov úspešné. 

Po tom, ako odišla Eva na dôchodok, venovala sa písaniu komentárov o vedeckých konferenciách alebo knižným recenziám do The New York Academy of Sciences. V roku 2010 sa stala aj predsedníčkou Spoločnosti pre históriu československých Židov (The Society for the History of Czechoslovak Jews). 

Príbeh natočila organizácia Post Bellum vďaka projektu American-Slovak Stories of the 20th Century, ktorý podporila U.S. Embassy. 

Článok bol vydaný v spolupráci s Post Bellum. Autorka a autor textu: Martina Lábajová a Martin Rodák

Prečítajte si tiež: Mama zachránila sestru, ostatných poslal Mengele do plynu. Alexander vie, na čom v živote skutočne záleží