Starkí skončili v masovom hrobe, mama dráždila Slovákov tmavšou pleťou. Eva našla šťastie v novom svete
Americká Slovenka Eva Derman sa presadila v oblasti molekulárnej biológie, teraz je predsedníčkou Spoločnosti pre históriu československých Židov.
Študentské roky a židovský krúžok
4 a pol roka vychodila Eva v ľudovej škole v Šahách. V roku 1957 sa presťahovali do Modry, kde Evin otec zakladal nemocnicu a pracoval tam už rok predtým, než za ním prišla rodina. Pamätníčka tam ale ako nová žiačka zažívala ťažké časy. „V Šahách som mala veľa priateľov a veľa priateliek a mali sme spoločenský život tam. V Modre to bolo ťažko, hlavne pre mamu, ktorá najprv nepracovala a potom išla naspäť do školy.“
Na strednú školu nastúpila Eva do Modry. Teta jej v tej dobe posielala balíkmi z Ameriky oblečenie, ktoré bolo samozrejme iné, ako mali všetci ostatní. Školu ukončila v roku 1965. Po diskusii s rodičmi, kedy vylúčili humanitné vedy ako budúci odbor pre Evu, sa prihlásila na fyziku na prírodné vedy do Bratislavy. Tri roky študovala fyziku a chémiu ako vedecký smer. Poslednú skúšku nedokončila, lebo si myslela, že ju spraví po návrate z Nemecka, čo sa však už nikdy nestalo.
Počas vysokej školy bývala v podnájme v Bratislave. Do hlavného mesta mohla i dochádzať, ale chcela mať v tom čase už väčšiu voľnosť a nezávislosť od svojich rodičov. Okrem toho, že veľa času strávila štúdiom v univerzitnej knižnici, si na študentský život spomína takto: „Využívala som koncerty, divadlá. Každý druhý víkend som prišla domov a priniesla som tam všetko moje šatstvo oprať.“ Z ročníka približne 300 študentov boli asi piati židovského pôvodu a tvorili spolu krúžok a pomáhali si.
V čase uvoľňovania spoločenskej atmosféry v druhej polovici šesťdesiatych rokov na Evu negatívne zapôsobila akcia v PKO, kde rečnili Gustáv Husák a Laco Novomeský. Eva patrila medzi tých, ktorí im nosili otázky k pódiu. Pamätá si, že medzi nimi boli aj také, ktoré sa týkali Izraela. Na tie však vôbec neodpovedali. Na záver akcie, ktorá sa odohrala niekedy na jar v roku 1968, sa spievali pesničky z obdobia Slovenského štátu.
V auguste 1968 sa zo Slovenska odchádzalo ľahko
Eva mala v rámci štúdia každé leto absolvovať dvojmesačnú stáž. Keďže vedela niečo po anglicky, niečo po nemecky a chcela sa dostať do zahraničia, napísala asi 10 listov, či by ju niekde neprijali ako stážistku. Nakoniec sa rozhodla pre stáž vo Frankfurte, kde jej ponúkli aj štipendium, a odišla tam v júli 1968.
Na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa si spomína takto: „Viem, že niekto dostal telefón, že Rusi sú v Československu, tak to sme počuli. Čo ja som tiež vedela, že moji rodičia si pýtali vízum turistické s bratom ísť do Juhoslávie. A oni ma kontaktovali, keď boli v Juhoslávii a to nejako vyšlo, že oni tam boli týždeň alebo dva pred inváziou, takže ja som vedela, že oni neboli doma v Československu, keď bola invázia.“
Keď sa otvorili hranice, Evina rodina odišla priamo do Viedne, kde im pomohla židovská spoločnosť nájsť ubytovanie. Tam čakali asi 3 mesiace, kým dostali americké víza. Eva prišla z Frankfurtu do Viedne za rodinou, aby odišli spoločne. Pamätá si, ako im za peniaze, ktoré dostávala, priniesla pomaranče a čokoládu.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
