Starkí skončili v masovom hrobe, mama dráždila Slovákov tmavšou pleťou. Eva našla šťastie v novom svete
Americká Slovenka Eva Derman sa presadila v oblasti molekulárnej biológie, teraz je predsedníčkou Spoločnosti pre históriu československých Židov.
Rodičia pomáhali partizánom
Pamätníčkini rodičia sa museli po potlačení Slovenského národného povstania tiež ukrývať v horách. Hoci Evina matka už nevládala kráčať, manžel ju napomínal a pobádal, že musia ísť vyššie, čím sa vlastne zachránili. Alica to často dcére spomínala: „Otec mal pravdu, že musíme ísť vyššie, lebo potom vypálili tie nižšie chaty Nemci.“ Ukrývali sa niekde vo Fatre blízko chaty, kde boli partizáni. Oni však boli odkázaní sami na seba a jej matka chodila dole do dediny po jedlo. Otec pomáhal partizánom ako doktor, ale nepatril k nim. V chate boli aj ďalší doktori, s ktorými sa stretávali aj po vojne. Spomínali si aj na to, že medzi partizánmi boli pravdepodobne aj Rusi. V horách sa ukrývali až do oslobodenia.
Na nové začiatky si Eva z rozprávania rodičov pamätá takto: „Najprv otec dostal miesto v Univerzitnej nemocnici v Bratislave, ale nebol veľmi na politiku a rozhodol sa, že radšej bude veľkým pánom v malom meste.“ Rodina potom preto skončila v Šahách.
Po vojne sa mali Evini rodičia celkom dobre, jej otec ako doktor dostával niečo aj od vďačných pacientov, takže nehladovali. Menová reforma sa ich veľmi nedotkla, spočiatku žili veľmi skromne, nevlastnili dom a nemali ani auto. Neskôr sa ich situácia zlepšila, kúpili si nový nábytok a mohli si dovoliť aj pestúnku.
Tvrdili, že sú ateisti
Riešili aj otázky ohľadom antisemitizmu, či bude pretrvávať aj po vojne, či môžu vychovávať v Československu svoje deti. Strach, ktorý prišiel so spolitizovanými procesmi so Slánskym a spol. spôsobil aj to, že sa Evin otec obával dávať svojim pacientom injekcie, aby ho nemohli obviniť, že ich chce otráviť. Evin brat Michal sa narodil dva roky po Eve a obidvaja zámerne dostali mená, z ktorých sa nedal odhadnúť ich pôvod.
Pamätníčka sa o svojom židovskom pôvode vedela, už keď mala okolo šesť rokov. Keď deti v škole priraďovali k evanjelickému alebo katolíckemu náboženstvu, Eva sa vtedy doma pýtala, čo má odpovedať, keďže sa jej rodičia už zmienili o tom, že sú Židia. Odpovedali: „Tak povedz, že sme ateisti.“
Na detstvo má Eva pekné spomienky. Jej rodina sa stretávala s ostatnými židovskými rodinami, ktorých tam žilo okolo 10. Spolu oslavovali a stretávali sa raz týždenne u niekoho doma. V Šahách bola aj synagóga, ale pamätá si, že tam bola iba raz.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
