Zakázali im aj posledné objatie. Dcéra Milady Horákovej dostala list od zavraždenej mamy až po 40 rokoch
Nemôžem nikdy komunistickému režimu odpustiť to, čo urobil mojej matke ani čo urobil celému národu, hovorí dcéra Milady Horákovej.
Ale nestihol to. Keď pre Miladu prišli, práve telefonovala so svojou sestrou. „Teta Věra spomínala, že jej povedala: Musím končiť, mám návštevu. Príď večer. Teta prišla. Našla doma mňa, Marienku a eštebákov, ktorí práve skončili s domovou prehliadkou,“ spomínala Jana, ktorá vnímala veľké napätie. „Druhého decembra k nám do Zappovej ulice prišla babička Horáková. Povedala: Olaf vás pozdravuje. To znamenalo, že sa otec v poriadku dostal za hranice,“ popísala odchod otca do Spojených štátov, kde ho opäť stretla až po dlhých 17 rokoch.
Posledná návšteva
Milada Horáková zatiaľ pred vyšetrovateľmi hájila demokratické ideály. Vyšetrovateľ ŠtB Milan Múčka sa sťažoval, že zatiaľ čo ostatní sa snažia ospravedlňovať alebo to zo seba vysypú, Horáková je jednoducho neoblomná a hrdá. Milada tušila, že je len figúrkou na hracom poli, možno preto nikdy nepožiadala sama o milosť, aj keď ju odsúdili na smrť.
Namiesto nej to urobila dcéra Jana a Miladin 81-ročný otec. Klement Gottwald bol však tvrdý ako skala a nezľutoval sa, ani keď sa na neho so žiadosťou o milosť obrátil Albert Einstein, Winston Churchill alebo Eleanor Rooseveltová.
Nesmela ju objať ani pobozkať
Jana mala v čase popravy iba 16 rokov. „To boli drastické momenty, veľmi som to prežívala. Ale že by som o tom nejako zvlášť premýšľala, to ani nie. Ja som bola zo všetkého trošku vydesená, atmosféra doma bola veľmi tiesnivá. Ale celý ten čas sme tiež spriadali plány, ako by sa to dalo ešte nejako zvrátiť. Bohužiaľ, márne,“ priznala Jana, ktorá verila, že sa s matkou vo väzení aspoň poriadne naposledy rozlúči.
Pri poslednom stretnutí ju mamička nesmela objať ani pobozkať. „Objať sme sa nesmeli, nedovolili nám to. Na poslednej návšteve pár hodín pred popravou nám mamička stihla povedať, že nám napísala listy. Bola som tam vtedy ja, moja teta, teda mamičkina sestra Věra a jej muž,“ spomínala Jana.
Som len vaša
Svoj posledný list určený predovšetkým rodine, dcére, tehotnej sestre, otcovi a ďalším, napísala Milada Horáková v deň popravy o pol tretej ráno: „Je to zvláštna zhoda okolností; keď sa mala narodiť Jana, urobila jej miesto na svete naša mama. Teraz robím tú výmenu životov zase ja... Teraz ešte pevný ruky stisk. – Vtáky sa už prebúdzajú – začína svitať. Idem s hlavou vztýčenou – musí sa vedieť aj prehrávať. To nie je hanba. Ani nepriateľ nestratí úctu, ak je pravdivý a čestný. V boji sa padá, a čo je iného život ako boj. Buďte zdraví! Som len a len Vaša. Milada.“
Listy, ktoré Janina matka napísala v júni 1950, v posledných hodinách svojho života, členom rodiny nevydali, hoci to bolo jej posledné prianie.
Článok pokračuje na ďalšej strane:
